Je presne 11. hodín večer, 7. januára 2005, omyl ešte som si stále nezvykla 7. januára 2006. Keď sa to tak vezme, týždeň je strašne krátka doba na to, aby si človek odvykol od niečoho, čo platilo celý rok predtým. Možno o týždeň to bude lepšie. Uvidíme. Potom vám dám vedieť tú optimálnu dobu adaptácie. Len pred chvíľou som sa vrátila z jednej oslavy. Všetko mladí úžasní ľudia. Skvele som sa zabavila. Vlasy mi trochu razia cigaretami, ako to po dobrých žúroch býva.
Začínam písať svoj blog. Pocity mojich bosých nôh na dlážke asi najlepšie vystihuje hodnota nameraná okenným teplomerom. Ortuť ukazuje, teda po oškrabaní ukázala, úctyhodných –15 stupňov Celzia. Takú zimu sme tu teda už dávno nemali. Čo poviete? Však už bolo na čase.Kochám sa pohľadom na svoj hrnček na stole. Darček od sestry na Vianoce. Taký etno motív. Sú na ňom slony a žirafy, a viete také tie úžasné africké stromy, vysoké, čo rastú len na savanách a jedine žirafy majú také dlhé krky, že na ne dočiahnu. Skrátka strašne krásny je. Ten hrnček. Možno by som ešte mohla spomenúť jeho obsah. Je v ňom mlieko s medom. Vraj to ukľudňuje nervy a sladko sa potom zaspáva. Vyskúšame účinok tohto blahodárneho moku.Náročky mám odtiahnuté závesy na okne. Ono to ani tak celkom nie sú závesy. Skôr dlhočizné žalúzie, od stropu až po zem. Dôvod prečo sú odtiahnuté a nie naopak, je jednoduchý. Skrátka chcem vidieť to čo život dokáže, respektíve nedokáže. Ako je každá chvíľa strašne pominuteľná. Stačí okamih a všetko je úplne inak. Jediné, čo je isté, je to, že nič nie je isté. Aby ste si nemysleli, že toto klišé, hoci pravdivé, som vymyslela ja v tejto chvíli. Spomenuli ho v jednom dokumente o renesancii. Vraj aj to bola taká neistá doba. Zapáčilo sa mi. Tak sa s ním chcem s vami oň podeliť. A za všetko zas môže láska. Ach, ta láska nebeská.
Asi to bola taká klasická sídlisková rodinka. Klasika, rodičia, deti. Vraj mali ruský pôvod. Neviem čo je na tom pravdy. Bývali v paneláku oproti. Možno aj celé roky. Nevedela som o nich. Však viete ako to na sídlisku chodí. Človek nepozná susedov z bytu od vedľa, nieto ešte o ulicu ďalej. Taká anonymita je tu našou každodennou soľou. Nikto sa nesnaží nič zmeniť. Nám to už totiž príde úplne normálne. Nepoznáme nič iné, nič lepšie. A tí ľudia tam žili celé roky. Nevedela som o nich, až do dnešného dňa. Keď sa ozval výbuch.Ako každá normálna rodina sme sa venovali na ten čas optimálnej činnosti. Nič zvláštne. Obedovali sme. V tom sa ozvala rana. Zatriaslo oknami. Vzhľadom na blízky kameňolom sme tomu neprikladali žiadny význam. Pokojne sme pokračovali v rozbehnutej debate. Keď zrazu sa mi v ušiach rozozvučalo to slovo: ,,Horíííííííí!“ Ani neviem identifikovať, či to boli moje ústa a či ani nie, čo vyslali túto správu do sveta. Ako v tranze sme sa všetci rozbehli k oknu. V paneláku naproti skutočne horelo. Z bytu na prvom poschodí šľahali asi 5 metrové nenásytné plamene. V tej chvíli som nevedela, prečo a vôbec, ako sa to mohlo stať, či tam sú alebo nie sú nejakí ľudia v ohrození. Vnímala som len tú nezadržateľnú blízkosť smrti, ničoty a absolútnej pominuteľnosti. Bezmocnosť mi zväzovala ruky a zničila akékoľvek zárodky slov. Dym, ktorý sa valil zo žeravého okna ma štípal v očiach hoci bol dostatočne ďaleko. Hasiči prišli asi po desiatich minútach. Určite robili čo mohli, ale mne to pripadalo ako celá večnosť. Nemohla som sa ubrániť myšlienke, že možno keby boli rýchlejší...Možno...Až večer v správach som sa dozvedela, že jedného pána od nás z naproti opustila žena. Nezniesol to, otvoril bandasku s benzínom, škrtol zápalkou. A potom...Vo vnútri našli jeho zhorené telo. Koľko sa človek natrápi, kým o všetko príde.
Tak tu teraz sedím s tým hrnčekom mlieka. Hľadím do toho začmudeného okna. Je mŕtve, bez života. Možno ešte včera o takomto čase, tam svietil vianočný stromček. Kto vie. Už sa nikdy nedozviem, akí boli tí ľudia naproti. Viem však jedno, aký osud ich postretol jednu januárovú sobotu. A nepýtajte sa prečo. Ani ja sa to pýtať nebudem.
Tento blog mal byť opäť raz o mne. O mojich melancholických náladách a myšlienkach, o mojom vlastnom svete. Priestor v ňom však dostali iní. Museli ho dostať. Keď sa to tak vezme, život je strašne krátka doba na to, aby si človek odvykol od niečoho, čo platilo celý rok pred tým.
