Za železnou oponou

Pri príležitosti 17. novembra sa okoloidúcich približne v mojom veku pýtali, aká udalosť sa im spája práve s týmto dátumom. Nemé nezainteresované tváre vyjadrovali nielen ich neinformovanosť, ale dokonca zbytočnosť sa tým vôbec zaoberať. Myslím si, že mladý človek by mal poznať tieto udalosti a okolnosti ním predchádzajúce. Pre dnešnú generáciu sú to už len historické fakty a občasné titulky v novinách, ale stále späté so súčasnosťou. 40 rokov predsa nemôžeme hodiť za hlavu. Je smutné, keď spoločnosť túto skutočnosť ignoruje.Cez víkend som bola navštíviť starkú. Má už svoje roky. Veľa toho zažila, prežila. Musela prežiť, nemala na výber. Vie, čo je chudoba, vojna, ale poznala aj radosť a aký taký blahobyt. Samozrejme spojený s celoživotnou prácou. Nikdy sa nesťažovala. Všetko pokorne znášala. Je to chodiaca studnica spomienok. Pamätá sa na mnohé, na časy dávno minulé. Samozrejme vidí to zo svojho hľadiska, napriek tomu ju veľmi rada počúvam a snažím sa dozvedieť čo najviac. Mrzí ma, keď vidím, aká je táto spoločnosť netaktná voči starším ľudom, ktorí budovaniu socializmu zasvätili celý svoj život. Z televízie, z rádia, zovšadiaľ počuť len nadávky, kydanie na ten režim plný brutality. Ja chápem, že vláda, ktorá rozdelí obyvateľov jedného mesta 49 km múrom, posiela nevinných ľudí do uránových baní vykašliavať krv a uzatvára hranice určite nemôže byť perspektívna pre život. Sloboda je pre mňa samozrejmosť. Neviem aké to je, keď sa tu jedného dňa v noci celkom nečakane dostanovili vojská cudzej krajiny a ďalších 20 rokov si nedali odchod. Vraj to bolo hrozné. Cesty sa otriasali a ľuďom prišla na um tá strašná veta: ,,Vojna prišla!“ Snažím sa však pozrieť na vec aj z druhej strany. Z pohľadu mojich starých rodičov. Obyčajných pracujúcich ľudí, túžiacich po mieri a nádeji na lepšiu budúcnosť pre ich deti. Starký sa narodil za prvej republiky. Keď mal 6, ochorela mu mama. Nemali peniaze na doktora. Umrela. Biedny otec hodinár posadil svojich 6 detí na voz a išli hľadať novú mater do susednej dediny. Našli. Prišli Vianoce a katolícky farár zobral sirotám posledných 5 korún. Nasledovala vojna. Potom prišiel socializmus. V tej chvíli sa stal pre vojnou spustošené duše vykúpením. A je to pochopiteľné. Po tom všetkom čo prežili, to bol priam blahobyt. Títo ľudia vybudovali svojimi rukami spoločnosť, ponúkajúcu dôstojný život, avšak neslobodnú. Starký bol celý svoj život poctivý komunista, platil do strany a nikdy nič z toho nemal. Totiž v každej dobe sa nájdu ľudia schopní prezliekať kabáty a vyťažiť z danej situácie čo najviac. On medzi nich nepatril. Keď sa mu pokúsil niekto siahnuť na presvedčenie, skončilo to rozbitými hokerlíkmi v kuchyni. Na druhý deň ich potom pokorne zbíjal v drevárni. Jedného dňa umrel. Skončili sa rodinné hádky. Myslíte, že komunisti idú do neba? Ktovie...Už je po všetkom Ostali len sídliská, ozrutné nemocnice, budovy bez akejkoľvek architektonickej hodnoty a žurnály na Čt 2. Z pohľadu mojich 17 rokov sa dívam na dobové zábery z námestí. Vidím tam ľudí s kľúčmi v rukách, priam detsky náruživých a s plnou náručou krásnych slov o slobode, pravde a láske. A pýtam sa, či vôbec niečo z tých slov sa stalo skutočnosťou. Máme slobodu ale za akú cenu?! Za cenu neustáleho boja o prežitie a strachu z nastávajúceho dňa. Slovo istota sa vytratilo z nášho jazyka a nám neostáva nič iné, len podriadiť sa zákonom džungle.Niekto spieva...kto?... počujem Karla Kryla: ,,...byl hroznej tento stát, když zakázali spívat a zakázali psát...“