Možno aj kvôli krásnemu výhľadu na Tatry zaliate slnkom, som sa zastavila .Otvorila som kovovú bránu cintorína a ticho vošla dnu. Akoby som vošla aj sama do seba, do detských spomienok na roky tesne po vojne, v kraji pod Tatrami. Narodila som sa, keď skončila vojna. Spomenula som si ako sa chlapci hrali na vojakov. Nik nechcel byť nemecký vojak, každý chcel byť ruský vojak, alebo partizán. Iba Miloš nechcel byť žiaden vojak, nechcel sa hrať na vojnu. Detská hra na vojnu sa obyčajne skončila, že „vojaci" ležali na lúke a hrali umierajúcich hrdinov. Miloš mi raz povedal a teraz keď sú všetci mŕtvi, kto vlastne vyhral? A kde sú tí, čo ich poslali do vojny?! Tým sa nič nestalo, sedia si niekde v teple na zadku .
Chodila som pomedzi náhrobné kamene. Pripomínali vojenské šíky. Nechcela som si prečítať meno, kto tam leží. Lebo, keď viete ako sa niekto volá, tak je to zrazu iné. Sieben unbekannte, bože to je ešte horšie ... neznámi. Ich blízki ani nevedia, kde sú pochovaní. Vojna je hrozná. Vojna je nezmyselná. Memento
V krásny slnečný deň sa zdá, že vojna u nás nikdy nebola a nikdy už nebude. Neznámy - neizvestnyj - unbekannte, tie nápisy na pomníkoch by mali byť pre nás výstrahou, varovaním, ponaučením, aby ich smrť nebola úplne zbytočná a nezmyselná.
