Nemôžemo sebe tvrdiť, že varenie a vypekanie je mojím koníčkom.Nevystrihujem a nevymýšľam recepty, aj keď občas experimentujem. Ale vrajvarím „dobrou chuťou“ a rodina nehladuje. Varím, lebo musím a ako sahovorí „čo človek musí s radosťou urobí“. Občas navaľkám aj domácichrezancov. Len kysnuté cesto, hanba mi, to mi nejde. Až na jednu výnimku – bábovkuv modrej forme.
Napísala bysom aj recept, ale je zo začiatku minulého storočia, možno aj starší. Jepracný, zložitý a musí sa robiť pomaly a s láskou. A ak nemáte takú spoľahlivú formu nabábovku, ako ja, neviem, či by sa vydarila. Ani ja ju nepečiem často. Iba na veľké sviatky. Vtedy akoby boli somnou všetky predchádzajúce generáciežien, ktorým patrila. Je nás plná kuchyňa. Omta, krstná mama, babička, starámama, mama, možno aj teta Ludka. Dohliadajú na moju bábovku, aby som ničnepokazila a bola taká ako má byť .Nechcem ich sklamať, možno preto sa mi vydarila aj táto veľkonočná, k spokojnostiposlednej generácie maškrtníkov.
