Nerobím to vedome, ani zo zištných dôvodov,to privieranie očí pred chybami iných, aby aj oni privreli aspoň jedno oko nadmojimi nedostatkami. Mne sa niektoré ľudské chyby v konaní nezdajú také strašné. Možno sú smiešne, zdajú sa čudné, ale ak tieto drobné chyby nemávajú zlé následkyv pravom slova zmysle, dokonca môžu priniesť do života aj štipkuhumoru a zábavy.
Mám takú vlastnú hranicu pre svoje nedostatky. Čo jeešte v norme a čo už nie. Napríklad vo varení. Ryža sa mi akosivymkla z pod kontroly, je mierne presolená a neoddeľuje sa taksprávne ako by sa mala. Vidím to na nich aj keď mlčia, zbadali moju chybu. „Je v norme“, tá ryža, poviem. Obočie sa výstražne nadvihnea potom sa jedno oko privrie. No, jesť sa dá. Priznanie je vždypoľahčujúca okolnosť.
Aké nadšenieprejavil princ nad zlatým vlasom v polievke od princezny. Urobila somrovnakú chybu, lenže nie som princezná, ktorej sa všetko len tak prepáči. Aj som sa trošku zahanbila, teraz nemôžempovedať „je to v norme“. Z tohto ťažko vykorčuľujem. Naozaj mám tenúčes strapatý , musím s tým niečo urobiť. To by som musela byť ostrihanádohola, alebo nosiť šatku na hlave, ako stará mama. Mám to. „To je Tvoj vlas“,víťazne som povedala môjmu mužovi s účesom ako, ako, no skrátka veľmi minimalistickým účesom. Privrel od úžasu obidve oči nad toľkou mojoudrzosťou a začal sa smiať. Zajtra idem ku kaderníčke, nechám sipristrihnúť „pierka“, lebo užzalietavam dosť riskantne. Nemôžem čakať, že budú donekonečna privierať oči, tak ako ja, nadich chybičkami. Moji najbližší si nevšimli, že mám často jedno oko mierne privreté, niekedy aj riadnezakryté a veľmi sa bavím na ichmilých a veľmi špeciálnych chybičkách, ktorými mi osladia a niekedyaj poriadne okorenia môj život .
