Sedeli sme v záhradev tieni starej jablone. A to je kto? Ukázala stará mama od reumy zakriveným ukazovákom. Kto, kto? No ten mládenec v šiltovke, čo išiel okolonašej záhrady. Ja Ti vlastne ani neviem, tak rýchlo vyrastú. Možno sa priženil na našu ulicu. Aha, prikývla stará mama. A ku komu? Čo ku komu?No koho si zobral? Neviem, možno nakoniec ani nie je z našej ulice, to somlen tak povedala. A z ktorej je teda? Dakde z hora. Jáj, to jeiné.
Všimlasi si ako dobre vyzerá pani Jančelová! Veď aj Ty mami. Myslíš?Potešila sa. Niekedy ju volám stará mama, tak ako ju volajú vnúčatá a pravnúčatá , niekedy mama. Odo mňa jegeneračne len o jeden level, povedzme vyššie. Chvíľu sme ticho popíjali kávičku. Ale ona bude mladšia akoja. Kto ona? Zabudla som aká bolapôvodná otázka. No pani Jančelová a má už paličku. Stará mama sa dlho bránila paličke - pomocníčke pri chôdzi. To už od osemdesiatky budem chodiťs palicou. Čo budem robiť, keď budem naozaj stará! Veď to hrozne vyzerá.
Čoje to za zvuk, tento krát sa pýtam ja? Čo hovoríš? Že čo to píska. Ja pískam,smeje sa stará mama, Asi mi baterka v uchu už rapľuje. Ukáž, vezmem siokuliare a pozriem sa Ti na to. Čo sa bojíš? Daj to sem, ja už viem čo máms tým urobiť, berie mi z rúk malilinkú baterôčku. Nechcešokuliare, mami? Načo. Dobre vidím. Keď sa pozriem z okna, tak vidím až doGrósé. Kde to dovidíš? No do Grósé,zopakovala po martinsky. Oni Ti bývaliza rohom v tom dome až na koncinašej ulice. Preniesla sa v čase i v priestore, tam jej naozajnestačím. V tom leveli som nikdynebola.
Nášrozhovor sa točil stále dokola a už ma aj prechádzala trpezlivosť. Všimlasi to. Je stále vnímavá a bystrá. Stará mama , ja by som Ti aj radaodpovedala na čo sa pýtaš, ale sama neviem odpoveď. No vidíš! Čo myslíš, prečosa ja toľko vypytujem. Veď by som ináč nič nevedela, čo sa deje vo svete. To jepravda, pomyslela som si. Keď sa aj mne raz podarí dostať sa do najvyššieho levelu a nebudem vedieť, tiež sa opýtam . Niektosa hádam nájde, kto mi odpovie, aspoň tak , ako ja teraznašej starej mame.
