Všetky deti z ulice sazbehli obdivovať veľké auto. Veď aj je veľké. Zapratalo skoro celú našu ulicu.Kolesá boli ešte horúce. Z Čertovice dostali zabrať. Vytrepala som sa porebríku-schodíkoch a sadla si na miesto šoféra. Chytila som do rúk volant.Paráda. Pripomenulo mi to, ako som razskúsila vysadnúť si na koňa. Bože, koľko koní má vlastne kamión, veď musí utiahnúť aj ,aj 40 ton.Nebola by som pyšnejšia na svojho syna, ani keby riadil firmu so 400zamestnancami , ako keď riadi kamión, pomyslela som si.
Je pravda, že moje materinské ambície bolicelkom iné ako synove. Mohlo ma napadnúť, že ho to neprejde, keď smev byte museli dodržiavať cestné predpisy, križovatka chodba-kuchyňa-izba, tam som bola pokutovanáraz, že som nevyhodila pri odbočovaní ruku, inokedy som nemala zapnuté stierače /nerobila som pred očami pohybukazovákmi blik, blik/. Možno bolešte čas, keď hľadal tenisky a kričal „mama, kde mám náhradné gumy“? Noneviem. Márne som mu kupovala farbičky, detské hudobné nástroje. Ešte takknižky.
A akémal niekedy malé nožičky, zmestili sa mi obidve do jednej ruky a voňalicelkom ináč. Rovnako krásne. Ešte sa rozrevem. Ahoj, mama! Ahoj, Janko!V očiach mu bolo vidieť únavu a radosť. Ako rada by som ho pohladkalapo tvári, dotkla som sa mu aspoň plecaa jemne ho potľapkala. Rýchlo somsa spamätala, nemusí ma vidieť tak na mäkko, nerobí mu to dobre. Zväzuje ho to.A na cestách potrebuje byť voľný a vedieť, že doma je všetkov poriadku. Dlho sa nezdržal. Niekto ho čakal. Usmievavá okaňa s dlhými ryšavkastými vlasmi. Veľmi sateším.
