Anineviem kedy som slovám začala pripisovať väčší význam ako možno majú a zabudla som hovoriť bez slov. Nejakoto súvisí s tajomstvami duše, srdca, myšlienok. Niekedy je dôležitejšie vedieť prečo to človek hovorí, ako čohovorí. Taká, reč v reči. Naraz sarozprávame dvoma jazykmi. Nie každý rozumie obidvom rečiam.
Reč pocitova emócií, tá môže byť bez slov. Pravdaže sa dorozumievame slovami v praktickom živote. Ináč to nejde.Obdivujem ľudí, ktorí presne, jasne, logicky vyjadrujú myšlienky. K malémuprváčikovi musí učiteľka hovoriť rečou jemu zrozumiteľnou, možno smiešnou, aleináč by nepochopil.
A to mirobí problém. Nájsť ten správny spoločný jazyk, ten praktický. Hovorímnezrozumiteľným. Čím ďaleja podrobnejšie vysvetľujem, že veci sa majú tak a tak , tým viac saprehlbuje priepasť a zamotávam sa do zbytočných slov a dôkazov, čoraz hlbšie sa ponáram do smiešnych pripomienok, rád, výčitiek, pomyselných krívd. V skutočnosti to tak ani nemyslím, ale len čo sú tie slovávyrieknuté, začínajú žiť svojim vlastným životom. Dobrý úmysel sa celkom minulúčinku. Zase sa začína vodopád zbytočných slov odznovu. Nakoniec zmĺknem prekvapená toľko som tohonarozprávala a nič nepovedala. Ostal iba zlý pocit. Vo mne ajv druhom, ale už sa nedá nič robiť. Len sa pokúsiť použiť tú druhú, tajnú reč porozumenia -lásku, k sebe i k tým druhým. V tom som dobrá. Ale nechcite, abysom Vám vysvetlila ako sa ide na stanicu.
