Nie strašidelnú, alebo smutnú, naopak, príjemnú. Len netreba zasvietiť svetlo, lebo ináč by to už nebola čierna hodinka a aj čaro by sa stratilo. Cez čiernu hodinku sa len tak sedí a nič nerobí. Môžete sa rozprávať, rozmýšľať, nič sa nestane, keď si aj zdriemnete. Možno by sa niekomu žiadalo príjemnej hudby, môže byť, ale ja by som radšej len rozhovor. Je to také splynutie s časom. Hlasy sú tichšie, mäkšie, slová spo-ma-le-né. Príjemnú čiernu hodinku môže mať človek aj sám. Sám s vlastnými myšlienkami a s hrnčekom horúceho čaju.
Niekedy ľudia viac vnímali rytmus života v prírode, žili v prirodzenejšom prostredí, tak sa aj správali ako súčasť prírody. Vnímali kolobeh striedajúcich sa ročných období, svetla a tmy. Práce aj oddychu. Mali rovnaké vnútorné hodiny ako príroda.
Existujú v každom z nás, počujeme ich tikanie, ale ho ignorujeme a potom sa čudujeme, že sme bez nálady a ustatí. Toto ročné obdobie vplýva na každého, len spôsob nášho života nám nedovolí urobiť si čiernu hodinku . Žijeme už celkom ináč, ako keď moja stará mama „držala" čiernu hodinku.
V robote si vtedy dáme aspoň kávu, pustíme nejakú príjemnú hudbu, alebo niekomu blízkemu zavoláme. V nákupnom centre nerozoznať ani ročné obdobie, iba ak podľa zmeny sortimentu tovaru, nieto či je deň, alebo večer. Ale všimla som si, že v kaviarničke, kde na stole mäkko svietili malé svetielka sviečky, sedelo viac ľudí. Len tak hľadeli do plamienka, rozprávali sa. Niektorí sa držali za ruky. Veď hovorím, máme to stále v sebe, nie sme stroje.
Čo sedíš potme? Mám čiernu hodinku, prisadni si ku mne. Chceš čaj? Mhm. Sviečka zablikala teplým oranžovým svetlom.
Vonku sa záclona svetla menila na čoraz tmavšiu. Cez noc bude čierna a ráno ju svetlo zase vyperie na bielo. Ktovie, či bude na Vianoce sneh, napadlo ma. Ozaj a po Vianociach sa dni po-ma-lič-ky začnú znova predlžovať.
