Tridsať rokov.V skutočnosti viac, ale akosi, no nič. Najazdených kilometrov mám, počkať. Ako rátam, tak rátam 2 +6+10=18 kilometrov. Je mi jasné, že užostanem šoférsky analfabet.
Ženámveľmi pristane šoférovanie. Nielen na prvý pohľad, ale aj na druhý. Pôsobia taksamozrejme, ako pri hocijakej inej činnosti. Závidím im, ale sama som si navine. Niekedy ma pochytí strašná chuť si zašoférovať. Tak frajersky. Najlepšieby bolo v otvorenom cabriolete, podľa možnosti v červenom /beriem ajčierny/. Na hlave by som mala previazaný hodvábny šál a jeden cíp by sa ťahal za mnou ako pokušiteľskýelegantný had. Jasné, aj tmavé okuliare.
Nešla by somrýchlo, tak stodvadsať. Nie, radšej pomalšie, lebo kto by ma potom obdivoval,takú ohnivú čiaru. Aj ten šál, by sa mohol zamotať. A mohlo by to byťniekde pri mori. Svieži vzduch, zapadajúce slnko, voľnosť, rýchlosť a ja.Vychádzať slnko tak často nevidím ,lebo ja si rada pospím, takže západ slnka.
O všeličosom prišla. Napríklad ten východ slnka, tiež si môžem občas privstať. Ajo pôžitok zo šoférovania. Na druhej strane, možno som si zachránila život,nedajbože by som ešte niekoho oň aj mohla pripraviť, či dokaličiť.
Daj sa mipreviesť aspoň po ulici. Čo blázniš? Robím Ti taxikára toľké roky. To jepravda, ale sám si si na vine. Mal si ma vtedy pred rokmi nechať pováľať tiesmetné koše na našej ulici. Veď by som sa naučila. Aj ako v kopci zastať, aj po ľade a snehu.Možno by som raz aj dobre zaparkovalaa vošla do garáže. Mal si byť trpezlivejšía viac mi dôverovať! Tak dáš aspoňna koniec ulice?! Nesmej sa, myslím továžne, chcem šoférovať!
