A prečo si Ty nebola toho roku na šechsvatých na hroboch rodičov, opýtala sa jej v pol ceste na kopec cintorína, jej duša. Neviem, odpovedala Magda, nepýtaj sa. Zaváhala. Rodičia odpočívajú v pokoji, rozumieme si rovnako dobre, ako za života. Magda sa pohrúžila do myšlienok. Možno viem, ale je mi veľmi ťažko pretriediť otravnú zmes protirečivých pocitov a vôbec, nechcem o tom premýšľať. Len skús, dušička moja, tieto dni sú predsa ako stvorené na také rozmýšľanie. Vzťahy treba riešiť počas života, kým je ešte čas, našepkávala Magde. Neotravuj, aj tak nič nevyriešim.
No dobre! Je to pre mňa silná, predávkovaná dávka pocitov, čierna, temná a neviem ako ju rozjasniť. Všetko sa mi zdá hrozne komplikované a mám pocit, že moje vlastné rozhodnutie je zablokované rozhodnutím iných ľudí, áno, jasné pravdaže je v tom moja sestra Ria. Možno som predsa len mala ísť a kašľať na ňu. 300 km nie je tak veľa. Cítila, ako v nej stúpa zlosť na Riu. Ako môžem ísť na cintorín k hrobu mŕtvych rodičov a neisť pozrieť moju živú sestru?! V tom istom meste pôjdem na cintorín, navštíviť miesto posledného odpočinku , hrob rodičov, no áno , veď je to pekné, ale radšej by som išla na návštevu k mojej živej sestre, určite by boli naši rodičia tomu radi a potom by sme mohli ísť spolu aj na ten cintorín. Ale takto?! Živých chcem navštevovať. Môžem jej vyzváňať, vyvolávať, písať , odpoveď žiadna. Je to vlastne, akoby bola tiež mŕtva, alebo ja som pre ňu mŕtva, nie, keby som bola mŕtva potom by prišla na môj hrob, alebo ani potom? Neotvorí mi dvere. Nestojí o mňa. Nedelí sa so mnou o nič. Ani o radosti ani o starosti. Ani ja to už nerobím, nechcem ju obťažovať. Mama s otcom mi rozumejú, prečo som neprišla.
Malý podhorský cintorín, šuchtavé kroky, voskové ruže, čečina, zapálené sviečky. „Obriadené" hroby. Magda zbadala trčiaci zadok tetky v širokých sukniach, začula zvuk rajbajúcej kefy. Vyzerá, akoby doma rajbala schody a nie pomník uškrnula sa Magda a zrazu sa cítila lepšie. Akoby na dušičky všetci mŕtvi dostali svoju pôvodnú podobu a zrazu mali akési zvláštne živé potreby. A ten ujček čo hrdo nesie po domácky urobený veniec , čo mi to len pripomína, aha, tortu. Veľkú ozdobnú tortu s bielymi marcipánovými kvetmi. Aké jednoduché, jasné, pravé. Bez problémov prišli navštíviť svojich blízkych, lebo si všetko vyjasnili počas života. Pospomínajú si, doma si dajú horúci čaj a vlejú do štamperlíka. Zíde sa rodina.
Keď tu nemám pochovaných svojich, mohla by som zapáliť sviečku pri tom veľkom kríži v strede cintorína, napadlo ju. Okolo bolo naukladaných veľa kahancov, aj obyčajných sviec. Tam je už svetla a spomienok dosť, inde ma treba. Magda našla najopustenejší hrob v kúte cintorína, rov s práchnivým krížom, zabudnutý, bezmenný stratený a tmavý. Zapálila sviečku a rozplakala sa. V slabom mihotavom svetielku sviečky sa odrážali, miešali všetky pestré farby jej duše až sa zliali do čiernej . Pomaly sa upokojila, natiahla si červené rukavičky na znak smútku v duši a išla domov. Ktovie či aj moja sestra nenosí červené rukavičky, napadlo ju.
