Tri slepačie dopredu, zakvílila som potichu. Ja som to síce nepočula, ale moje telo to pocítilo. Už som bola skoro na druhej strane cesty, keď v kolene urobilo „krrux“ a ostalo čudne zohnuté. Zaťala som zuby. Spomenula som si na hru „Krvavé koleno“, hrávali sme ju ako deti. Zo štartovacej čiary sme sa pohybovali skokmi na jednej nohe dopredu. Druhú nohu sme mali zohnutú v kolene. Tri konské, dva kuracie, jeden slimačí krok dopredu, dirigoval jeden z nás. Ešte jeden slimačí, keby sa mi podaril, pomyslela som si. Zvalila som sa na obrubník cesty pred poštou, ako porazený víťaz.
Moja hra na koleno mala niekoľko divákov, ktorí sa bleskovo zapojili do diania. Čo, čo sa vám stalo?! Máte kŕč v nohe? Videl som ako ste zjajkli. Ukážte nohu, môžete ňou hýbať? Starší pán sa núka, že ma podoprie. Svalnatý mládenec, že ma odnesie. Chvíľu som aj váhala, využijem šancu, kedy sa mi ešte naskytne taká príležitosť. Ukážte, netečie vám krv? Zavolajte 112. Nie, nie, ak mi pomôžete, mala som namierené len tuto na poštu, tak zavolám domov .
Onedlho som bola ponechaná svojmu osudu. Dobre, že som si vzala ten mobil. So skrivenou tvárou od bolesti aj strachu som bezradne sedela na akejsi stoličke. Predo mnou bol stolík. Položila som si naň okuliare, mobil a začala vyvolávať, nech ma moji ratujú.
Všimla som si, že pred stolíkom sa zhromaždilo zopár ľudí a s nevoľou na mňa pozerajú. Dofrasa, ja som si sadla na nejakú úradnú stoličku a chcú, aby som úradovala! Aj by som, no ale to je pre mňa skutočne nevhodná chvíľa na zapracovanie. Vyložila som si nohu na stôl a pokračovala vo volaní o pomoc. Hlasno a zreteľne som dala na vedomie celej pošte, že som maród, ale určené to bolo môjmu mužovi.
Nemôžem za to, ale prišlo mi to smiešne a začala som sa smiať. Aj diváci v rade sa prestali mračiť, pochopili svoje účinkovanie i pointu a že to nie je tragédia, ale tragikomédia. Donesiem vám vody, nechcete sa napiť, povedala dievčina z radu. Počkám , kým nepríde niekto pre vás. Ďakujem.
To máš za to, že len vysedávaš, necvičíš, si pohodlná, rozvážaš sa autom. Veď hej, máš pravdu, polepším sa. Zaparkoval som pred poštou, je tam zákaz, tak pohni. Nepribrala si? Niéé. Budeš mať viac, ako vrece cementu, pribrala si, ale nejako Ťa odnesiem. Ešte trošku nadávaj a tvár sa, že to nič nie je, modlikám v duchu. Je to také upokojujúce. Mám ja, ale šťastie v nešťastí.
Na poliklinike sme absolvovali niekoľko rýchlostných okruhov na „vozíčku“. Ja, v role navigátora a môj muž perfektne a bezpečne pilotoval. Štart bol u obvodnej lekárky smer chirurgia – rontgen – ortopédia. Zdolali sme to v prekvapivo dobrom čase. V čakárni u ortopéda nás bolo viac, čo hrali hru s kolenom. Krehká šedivá pani s paličkou, mladý skialpinista s ortézou na kolene, pekná moletná žena , miestny futbalista , malý chlapec a ja. Niektorí mali pohybu viac ako bolo treba, niektorí primálo. Z toho som usúdila, že kolená nemajú radi extrémy, lebo potom sa s nami nepekne zahrajú.
