Naparovaciu mám pokazenú, tak som košeľu nakropila, stočila, nechala postáť a ožehlila starou žehličkou, pohybom maminej ruky. Šnúra bola zošúverená, obal na kábli ako vypĺznutý, šedivý sveter, šporovlivých starých žien. Elektrický prúd ňou však stále spoľahlivo pretekal, ako krv žilami. Aj starí ľudia podobne fungujú, napadlo ma. Položila som žehličku na tanier, obrátený dnom hore. Vlastne už aj ja, obzerala som si modré žilky na ruke. Aj tričko, mám dofrasa, akési čudné a staré.
Rozmýšľam, či som mame vôbec niekedy niečo oprala a vyžehlila, zaleteli mi myšlienky, kdesi do minulosti. Možno preto, že v lete budem ženiť syna, možno kvôli Hegerke, spomenula som si na pesničku: „Zbohom ostávajte mamičkine kľučky, čo vás otvárali moje biele rúčky... ktože vám na starosť košieľku operie?"
Čo by som ja za to dala, keby som ako mladé dievča mala sama izbu. Stará mama spala v kuchyni, rodičia mali jednu izbu a ja so sestrou druhú. Občas to bolo na nevydržanie. Ale zase na druhej strane, bože, čo sme sa len nasmiali so starou mamou a keď sa raz večer pomýlila a ľahla si do prvej voľnej, čo je prišla do cesty /mojej postele/, ako sme obidve jačali:) Tak takto teda nie, povedala som si vtedy. Ja sa na starobu rodičov aj svoju prichystám.
Postavili sme s mužom dom, zasadili strom, urobili syna. Tešili sme sa. Všetci sa v pohodlí pomestíme, ale kdeže. Paradoxy života. Nikdy sa na nič nedá pripraviť, nakoniec je obyčajne všetko celkom ináč. Rodičia, ani nápad, my sme si už zvykli na svoje, tu dožijeme. Máš veľa schodov v dome, veď my sme spokojní, kde sme. Ale ja by som Ti pomohla na starosť, k doktorovi zaviezla, porozprávala sa. Ty máš svoj život, čo Ti mám pridávať starosti. Aké starosti ?! Prišli iba na návštevu, alebo keď som bola chorá. Mama vyžehlila, poštopkala, napiekla buchiet a späť do svojho. A mladí? Presne tak a čo mladé, zutekalo:)
Ja sa v skutočnosti nebojím, žeby mi nemal kto košieľku oprať, keď nebudem vládať, ale kdesi hlboko vo mne občas zabliká, keby sme tak boli všetci spolu. Najstarší, starší, mladší, najmladší. Keď sme už seniori, môžeme svojim „deťom" ešte jednu vec ukázať, ako sa starne. A keď budú oni raz starí, tak im to vlastne uľahčíme. A možno prítomnosť mladých by ma omladila, prostredníctvom nich by som chápala lepšie súčasnosť a zase oni minulosť. Bola by som most, čo spája minulosť a budúcnosť.
My s mojim mužom pevne stojíme na moste, čo sme budovali svojimi životmi a sme spokojní. Keď bude treba, tak môžu naši blízky po ňom prísť z hociktorej strany, dvere sú otvorené a miesta máme dosť, aj v srdciach. Dávať aj dostávať, pomáhať si. V určitých situáciách, stačí len prítomnosť, byť spolu. Rodičia a deti. Priložila som si maminu starú nočnú košeľu k tvári, aj po rokoch zavanul z nej pocit bezpečia. Chcela by som sa na ňu podobať.
