Akoby mi mama čítala myšlienky. Neopováž sa, Magda, nezačínaj! Neskoro. Viac z pocitu nepochopenia, ako zlosti som pohrýzla sestru do ramena a zvyšok hnevu som jej vypľula na topánku, div nezasyčalo. Tu máš, keď si taká. Aká? No taká nemastná, neslaná, zobuď sa! Netrpezlivo som čakala, čo bude. Jasne som vyjadrila čo cítim a čakala som primeranú reakciu. Teraz sa parádne pobijeme.
Chcela som, aby mi to vrátila, aby sme si boli rovné. A potom by sme sa mohli znovu pekne hrať pod stolom a mohla by byť, ona, akože učiteľka a ja žiačka, veď ja ju vlastne obdivujem, čo je slepá, čo to nevidí, necíti? Veď ja sa jej chcem podobať, ale zase ja som ja, tak sa nemôžem pretvarovať. A možno je ona ozaj „taká" a tiež by sa musela len pretvarovať.
Kdeže, ani Ria sa nepretvarovala. Taká bola. Pozerala nechápavými očami a šúchala si pohryzenú, tenkú ruku. Vidíš, tu sú tvoje zuby. Ľútostivo a začudovane sa pozrela na Magdu a potom sa otočila tvárou ku škáre medzi svetlým zeleným kredencom a kuchynskou stenou. Potichu sa začala zhovárať so svojimi škriatkami. O nespravodlivom svete, v ktorom musí žiť. Pravú ruku si priložila k ústam, aby nikto ani náhodou niečo nezačul. Aj tak hovorila mne nezrozumiteľnou rečou.
Prečo to nepovie priamo mne, keď niečo má, a ja jej takú odpoviem, že jej bude hneď jasno. A potom by mi zase ona mala riadne šprihnúť, čo si myslí a bolo by vybavené. A mohli by sme byť aj kamarátky, nielen sestry. Veď ja ju mám rada. Potrebujem ju. Ona si vystačí sama, nepotrebuje ma.
Netrvalo dlho a s obdivným pohŕdaním som zistila, že v kuchyni žiadni škriatkovia nie sú . Možno ich vidí iba Ria, ja nemôžem, lebo som iná ako ona, pomyslela som si, bol to jej svet, nie môj. Neskúšala som sa s nimi rozprávať, lebo by som sa cítila ako zlodejka, nemohla som jej ich zobrať. Aj tak si myslí, že som jej už dosť vzala. Kočík v ktorom spávala, musí sa deliť so mnou aj o mamu i otca. Prečo to tak vidí a ja to vidím celkom inak?
Rozdielny pohľad na život si nesieme doteraz. Naša mama nikdy nechcela telefón. Pre ňu bol poslom zlých správ. Presne taký pocit som mala, keď prenikavo zazvonil do ranného šera. Čo, ahoj Ria, čo sa stalo? Dobre prídem. Celý život som sa bála, že sa mame niečo stane a teraz je to tu. Div som si nepovedala, konečne. Teraz sa už nemusím báť, teraz to musím riešiť. Cestou do nemocnice sme sa so sestrou držali, opierali jedna o druhú. Bolo klzké primrznuté, vyľakané ráno.
Mama sedela v nemocničnej chodbe, v župane, na bielej lavičke. Stretli sa nám pohľady. Zľakla som sa. Bolo tam niečo, čo som nečakala. Radosť?! Spustilo sa vo mne zvláštne nepokojné vlnenie, ako výstražná signalizácia. Bol to nefalšovaný okamih poznania a prešiel mnou ako blesk z jasného neba. Mama je rada, že nás vidí spolu a držíme sa za ruky. Jej dve dcéry, predsa niečo spojilo, spojil ich strach o ňu. Vlastne má pravdu, uvedomila som si. Vedeli sme to všetky tri. Sme pospájané silným neviditeľným putom, v ten jeden okamih poznania , že mama už nebude dlho s nami.
Zdalo by sa, že jedinečný okamih poznačí Magdu s Riou natrvalo. Kdeže. Vybledol ako atrament. Obidve sú už na dôchodku a idú si stále na nervy, ako keď boli deti. Len jedna už nehryzie a druhá nežaluje svojim škriatkom. Každá kráča cestou, ktorú si vybrala, ale v kritických životných situáciách beží jedna druhú ratovať. Čo už, majú také zvláštne sesterské puto. Je veľmi pevné a keby aj chceli, aj tak sa nedá pretrhnúť, lebo je rovnocenné, napriek tomu, že každá je celkom iná, ako hovorievala ich mama.
