Možno preto, že ja si o sebemyslím, že viem povedať zbohom, keďuznám za vhodné, ak to ináč nejde,dokonca som schopná pribuchnúť dvere bezpozdravu. Čo mám čo písať, čo by som ja, keď nie som hlavná postava románu.Možno je to zase dobré znamenie pre autorku, že som sa nad osudmi hlavnej hrdinky i ostatnýchpostáv zamýšľala.
Románsa dá prečítať veľmi rýchlo a ľahko. Autorka nechala čitateľom dosťpriestoru na vlastné rozhodnutie, či román prečítajú ako zaujímavý príbeh zo súčasnosti, alebo sa aj zastavia. Pri tejto vete som mala zastávku narozmýšľanie ja: „Na toho na koho chceme zabudnúť, najviac myslíme“. Áno tak je to, už rozumiem skrytej šifrev názve románu. „Netreba život zahadzovať pre spomienky. Dokonca anivtedy, keď nám blízky odišiel tam, odkiaľ sa už nedá vrátiť. Tie spomienky majúzradnú silu, pretože sa nemajú ako pokaziť“, hovorí jedná z postáv románu.
Dej jezaujímavý, odohráva sa v atraktívnom prostredí vydavateľstva v Bratislave. Román je určený skôr mladšej generácii. Ja som sícegenerácia najmenej o level, dvainde, ale našla som tam niečo aj pre seba. Párkrát som sa zastavila pri čítaní, vrátila sa a prečítala ešte raz. Aj táto veta ma zaujala:„Je nevera neverou aj v prípade, že sa už dvaja neľúbia?“ To ma nikdynenapadlo, takýto pohľad. Zvláštne,pomyslela som si.
Hlavná hrdinka sa volá Anna. Aká hrdinka,normálna žena je to. Takých je v živote veľa. Na pohľad silných,atraktívnych, úspešných. Make-up často zakryje ich skutočnú tvár. Nežnú, zraniteľnú, hľadajúcu.Veď hej, mali by si tú knižku prečítať aj muži. Život býva naozaj niekedy veľmispletitý. Množstvo rôznych iných osudov nám zasahuje do našich životov,ovplyvňuje nás vlastná minulosť. Román nesie tieto reálne znaky skutočnéhožitia. Pomaly sa rozpletajú nitkyosudov jednotlivých postáv k šťastnému koncu, tak ako to v románebýva. Aj v živote, občas. „Život možno nie je rozprávka, práve preto si vofilmoch a knihách občas želám šťastné konce... aby človek veril, že bolesť asmútok môžu byt vyvážené šťastím...“ To nie je citácia z románu, to povedala Miriam a ja s ňou súhlasím.
Niektoréveci sa ťažko dajú naučiť. Prídu sami,keď príde ich čas a možno vtedy, keď ich už ani nečakáme. Zrazu je nám ľahšie, vyjasní sa v nás a povedať zbohom, jepre nás veľmi oslobodzujúce ako od chronicky vleklej choroby. Občas to musíme urobiť, jednoducho preto, žeto treba urobiť a začať odznovu. Dobre si to napísala, Mária.
