No hej , ale to odzrazu začnem vyhrávať? Nie. Snažiť sa musíš, ale prvá prehra je vlastne výhra. Treba si uvedomiť výhody prehier. Aké výhody, netrep, kto sa už bude chcieť so mnou kamarátiť a chváliť, že ma pozná? A to zbytočné úsilie, námaha, sklamanie? Veď práve. Už sa nemusíš báť, že prehráš, nabudúce môžeš síce znovu prehrať, ale aj vyhrať, veď hovorím, naučiť sa prehrávať je prvý krok k víťazstvu. Výhra má tiež nevýhodu. Keď už budeš víťaz, tak potom čo budeš chcieť?
Výrazná prehra aj výhra majú podľa mňa niečo veľmi spoločné. Silné emócie. Bez emócií by bol život strašne nudný a tiahol by sa ako rovná čiara na EKG. Ale raz hore, raz dole, treba emočne spriemerovať a to je najlepší pocit. Chytíme pravidelný srdečný rytmus radosti zo života. Nezblázniť sa z výhry ani prehry.
Víťazi a porazení. Väčšina z nás sa naučí prehrávať, lebo pocit z neúspechu, prehry máme častejšie ako z víťazstva. Pripraviť sa na možný neúspech, to je taká poistka. Aby nás to veľmi nebolelo a ľahšie sme sa vyrovnali s prehrou skutočnou , či iba porazeným vlastným egom. Aj na úspech treba byť pripravený, môže prísť a sme hotoví, nevieme čo s ním:)
O definícii úspechu, by sa dalo polemizovať. Zrejme existuje definícia, ale najlepšie je mať vlastnú, v priebehu života sa môže meniť. Niekto považuje za úspech zdolať osemtisícovku, ten , čo má zlomenú nohu v sadre, zdolať päť schodov na vecko.
Ja som pripravená na víťazstvo, aj tak môžem vyhrať jedine sama nad sebou. Iná konkurencia pre mňa v skutočnosti neexistuje. Občas bývam na seba veľmi hrdá. Nikto si síce nevšimne, že som víťaz, ale môj vlastný pocit, ten sa nedá kúpiť ani vyhrať. Len sama viem, že som si ho zaslúžila, ale keby mi niekto zatlieskal, jasné, že by som bola rada.
Vetu, čo ťa nezabije, to ťa posilní, nemám rada. Nejako ma irituje, ani neviem prečo. Upokojuje má veta: „Sláva víťazom, česť porazeným. Každý má niečo. A česť nie je málo.
Ozaj, existujú aj slávne prehry. Viac sa hovorí o tom kto prehral, ako o víťazovi:)
