Prvé náušnice dostávajú dievčatká hneď po narodení. Ja somnikdy nemala náušnice, ba ani prepichnuté uši. Narodila som sa hneď po vojne,vtedy boli iné starosti /po druhej, nie po prvej svetovej/, ale už somrokmi mala veľmi ďaleko od maléhodievčatka, keď som po nich veľmi zatúžila. V klenotníctve mi povedalapredavačka, to chcete pre vnučku? To sú detské! Nie pre seba, povedala som. Ukážte ucho, zavelila. Máte šťastie,že máte malé uši. Malé, malé, ale dobre som počula ten podtón, pomyslela somsi.
Na druhýdeň som natešená, ale aj s troškou obavami išla na chirurgiu. Ďalší,ozvalo sa z ordinácie. Čo máte?Chcem náušnice. Mám Vám ich kúpiť,alebo čo! Dobre on vedel, čo chcem,bavil sa. Tváril sa tak vážne a seriózne, ako sa na chirurga patrí. Takýchirurg nemá veľa dôvodov na zábavu pri svojej robote. No, ešte , že máte rozum a prišli stesem a nedali ste si prestreliť ušiniekde na jarmoku, hundral. Ani ma to nebolelo a hrdo som odkráčala a všetkýchv rodine som nútila neustále ich obdivovať. Ako malá. Ty si ale straka,usmievali sa.
Prešlopár rokov a išla som na chirurgiu, kvôli znamienku, lebo ja sa mámrada a istota je istota. Ďalší,ozvalo sa z ordinácie. Trošku som sa otočila, aby mi bolo vidieť náušnicu.Iskierky v očiach ho prezradili. Spolu so sestričkou urobili čo treba.Nebolelo ma to, len som bola v takej čudnej polohe a mám probléms krčnou chrbticou, tak som stručne povedala. Bude to ešte dlho trvať? Tosom nemala. Čo si myslíte, že ste v obchode? Hodíte do košíka , zaplatítea idete?! Nemôžem za to, že sasmejem v najnevhodnejších situáciách. Nakoniec sa smiala aj sestrička,iba chirurg sa smial len očami.
