Kdeže tri dni. Tá nemá potuchy o slušnosti. Od januára si u mňa podávajú kľučky. Jedna odíde, druhá príde. Vysedáva, vylihuje v moje posteli. Rozlieva mi čaj po perine, trúsi odrobinky z keksov. Rozčítala už štyri knihy a nechala tak. Rozhadzuje papierové vreckovky, núti ma kýchať a smrkať. Aj som si povedala kašlem na teba, takže kašlem.
Chvíľu sa tvári, že už zmizla, ale znovu sa vynorí, čert vie odkiaľ. Pletie sa mi do života, kazí mi plány, otravuje ma, znechucuje. Ľaká ma svojimi komplikovanými nápadmi, snaží sa ma vystrašiť a ponížiť do bezmocnosti svojou prítomnosťou.
A vôbec prečo si prišla?! Možno som ťa sama privolala a ani o tom neviem. Teraz s tebou musím vydržať. Pozri, keď si už tu, nebudem ťa brať ako nepriateľa. Obom nám je ale jasné, že nikdy nemôžeme byť kamarátky, ja ťa nemám rada. Možno si mi aj niečo dobré doniesla, len som si to nevšimla, zatiaľ. Neviem, neviem, čo by to tak mohlo byť.
*
Zajtra ráno Ťa pôjdem zapísať do poradovníka k lekárovi, Helka. Prídem po teba, odveziem ťa, hovorí mi večer, Peter, môj muž. Aj ma počkáš? Pravdaže. Idem kúpiť noviny. Chceš nejaký časopis? Chcem. Potom pôjdeme spolu do obchodu a kúpime si niečo dobré na zjedenie. Na čo by si mala chuť?
To mi niečo pripomína. Kdesi vo mne niečo príjemne zablikalo, rozjasnilo sa, pohladilo. Nejaká vzácna, čistá liečivá esencia začala na mňa pôsobiť. Už viem, často ma ňou liečila aj moja mama, keď som bola malá. Aký chceš kompót, čo by ti išlo na chuť, predstavujem si mamin hlas.
Zrazu sa cítim v bezpečí ako v detstve, keď som bola chorá. Vidím mamu ako sedí pri mne na posteli, vystrihuje mi z papiera dečky a figúrky, čo sa držia v rade za ruky. Keď mi dočíta rozprávku, otvorenou knihou zatieni lampu na nočnom stolíku, aby mi nesvietila do očí. Prikladá mi ruku na čelo. Počujem ako večer hovorí otcovi. Zajtra pôjdem s Helenkou k lekárovi.
Vyšla som z lekárne, pribuchla dvere na aute a usmiala sa. Tuším sa tá choroba zľakla doktorov, vyzeráš už celkom ináč ako pred chvíľou, povedal Peter a zľahka ma objal okolo pliec.
*
Vypadni už Ch. Chorobová. Vyvetrám periny, vyženiem tvoj ťažký parfém snežienkami a slnkom. Vykloním sa z okna, nos budem mať voľný, celá budem voľná, budem vdychovať jarný vzduch, kúpim si semiačka na sadenie a veselý kvetináč, oblečiem pekné šaty, kúpim si jarné topánky na vysokom podpätku, budem nimi klopkať, pôjdem na prechádzku, dám si kávu na námestí. Budem si všímať všetky maličkosti, ktoré by som si vôbec nevšímala bez tvojej návštevy, alebo by sa mi zdali veľmi samozrejmé, všedné. Ak si mi aj toto chcela naznačiť, pochopila som.
