Keď môjho syna omrzela gitara a sadal naňu prach, povedala som si, skúsim ja.V hudobnej triede sa nás zišlo sedem nádejných hudobníkov. Môj najmladšíspolužiak mal dvanásť rokov a najstaršia žiačka dobre cez päťdesiat.Nielen vekom, ale aj úrovňou hry a ambíciami sme sa značne líšili. Ale, ženás niečo krásne spájalo bolo priamhmatateľné. Aj náš učiteľ to hneď vycítil. Jeho radosť, keď sme my najmladšígitaristi pospájali tri akordy dopesničky, bola aspoň taká ako naša.
V zápalehrania som si vôbec nevšimla, že aj spievam. Spev je oslobodzujúci pocit. Človek nemusí vedieť spievať, aby spieval. Falošný spev ani neexistuje,ak sa spieva zo skutočnej prežívanej radosti, ale aj smútku. Nikoho ten môjspev neprekvapil, iba mňa samu.
Celý rok somhrdo chodila s gitarou v puzdre na hudobnú. Občas sa ma niekto s údivom pýtal. Ja som nevedel, že Tysi hudobníčka! Kde ideš s tými „huslami“, hneval ma sused. Hrámv dámskom orchestri, tvrdila som s vážnou tvárou a mykalo mikútikmi úst pri tej predstave.
Občas si domatie tri akordy všelijako pokombinujem a pritom vydávam zvuky spevu. Nemusí mi nikto tlieskať. Prežívam torovnako, ako keď počúvam skvelé blues ozajstných majstrov .
