sa Tomáš. Hrám sa. Poď sa hrať s nami, Hela. Idéém, zakričala som.
To moje, idéém, musel byť spúšťač času, lebo zrazu som sa ocitla na našom dvore, vo svojom detstve. Vzdialenosť 60 rokov zmizla. Kráčala som s vyvrátenou hlavou do hora, aby mi nespadlo sklíčko z čela, sústredene, so zavretými očami a počúvala dievčenské hlasy. Piny -piny- nepiny. Bola tam Ňusika, sesternica Róžiky z nášho domu, odkiaľsi z Juhu Slovenska, aj moja sesternica Anka, čo sme ju volali liptovská bryndza, moja sestra, jej kamarátky, moje spolužiačky z III.A. Mali sme prázdniny a trávili sme ich na dvore so svojimi rovesníkmi.
Na šnúrach sa trepotala vypraná bielizeň, okná na dome pootvárané, mamy boli väčšinou doma a varili. Z prízemia z otvoreného okna volala Rožikyna mama, obééd. Z druhého poschodia vystrčila hlavu z okna moja mama a zakričala obedovááť. Idééém zakričali sme, len doskáčeme škôlku. Vieš čo, zapamätajme si od kolkatky skáčem, som hladná, hneď sa vrátim, povedala som. Dobre, od 4. Hore, či dole? Hore, poslepiačky.
Že nás to nezunovalo. Hodiny sme skákali škôlku, alebo cez švihadlo. Dane sa z toho krásne vyformovali lýtka, iba ja som ich stále mala ako paličky a chlapci, čo mastili karty pod balkónom, kričali, trčia Ti cverny! Somári ušatí, nedarovala som im. Neskôr, keď som bola staršia, tak som im zakričala, že či vedia aké nohy majú Francúzky a do ticha som víťazoslávne zakričala, ako ja!
Veľmi ma prekvapilo, prečo práve mňa previezol Peťo na bicykli. Lebo, ak chlapec previezol dievča na bicykli, tak to niečo znamenalo. Počula som , ako sa ho mama pýtala, koho si to viezol na bicykli? Povedal, že „karamátku“ a aj z diaľky som videla, ako mu očerveneli uši. Trošku som sa preľakla, lebo Róžika povedala, že teraz som už zasnúbená!
Dokonca mi zveril aj tajomstvo, že v kotolni, u báčiho Holodu fajčili cigarety a keď ich poslal s krčahom k Zadinovi po pivo, tak si z neho odpili. Nikdy som to nikomu nepovedala, prisahám, až teraz.
Občas mi mama spustila na šnúre od prádla malinovku, alebo desiatu. Keď bolo škaredé počasie pomáhala som mame čistiť zelený hrášok, alebo šúľať slivkové gule. Raz som išla s mamou do Starej tržnice na nákup. Obrovská hala so železnými schodmi. Živé husy, sliepky. Jedna teta predávala v košíku šteniatka a ja som veľmi chcela jedno z nich. Celý deň som potom prerevala, ale mamu sa mi nepodarilo obmäkčiť.
Poobede sme chodili na výlety, ale ja som sa cez prázdniny najradšej hrala na dvore. Okrem soboty a nedele, lebo vtedy sme všetky chodili s rodičmi na prechádzky, alebo výlety. Na hrad, Horský park, k Dunaju, na Lido, Železnú studničku, Kamzík. Na Kamzíku hrávala niekedy hudba a mama s otcom si zatancovali. My so sestrou sme sa tvárili, že ich nepoznáme, po očku ich pozorovali, uškŕňali sa, trošku sa hanbili a zároveň sme boli hrdé na svojich rodičov. Večer, keď sme sa vracali domov bolo počuť z rádií vzrušený hlas Gaba Zelenaya, ako komentoval športový prenos z futbalu.
Raz, keď som narýchlo obedovala, mama sa ma opýtala, čo je to piny-piny-nepiny? S plnými ústami, prevracajú očami , ako je to možné, že to nevie, som zahuhňala dobre-dobre-zle. Nesmiem stupiť na nakreslenú čiaru, lebo to je chyba. Piny je dobre, nepiny je zle.
Mám piny-piny-piny spomienky na náš dvor:)
