Uvedomila som si, že toto robím aj ja. Sedím, v čo najpohodlnejšom kresle a polohe, na dosah ruky bonboniera a čítam. Niekedy aj mne zostane ruka na pol ceste do úst, zabudnem jesť, až sa mi čokoláda rozpustí a tečie po prstoch. Dokonca, raz ma kniha tak fascinovala, že mi tiekli čokoládové sliny z kútikov úst a spozorovala som to až po chvíli. To bola kvalitná kniha!
Jesť pri čítaní vraj nie je zdravé. A možno by sa niekomu zdalo, že je to neúcta aj k jedlu aj ku knihám. Niečo na tom je, ale v skutočnosti je to aj dobrý test kvality čítaného, nášho hladu, prípadne kvality jedla. Pravdaže za predpokladu, že neumierame od hladu, lebo kto by čítal, keď je taký hladný, že sa mu robia mžiky pred očami?! Nikto. Možno iba Martin Š.
Jediaci čitateľ má spoločného menovateľa a to je hlad. Hlad po čítaní, aj hlad po jedle. U obidvoch „hladov" spolieham na klasiku. Obyčajne, keď si veľmi dlho a zodpovedne vyberám, /aj z jedálneho lístka/, tak preberiem. Zistím, že na knihu, ktorú som dôkladne vyberala, vôbec nestačím a musela by som prečítať ešte dve - tri iné knihy, aby som pochopila, o čom je tá, ktorú som si vybrala možno zo snobstva, možno zo skutočnej túžbe po poznaní.
Prežúvam slová aj desaťkrát a nič, nechápem, vrátim sa, je to pre mňa nestráviteľné sústo. Druhý by sa za tým išiel zabiť, ako celebrity za suši a ja nič. Buď som taká hlúpa, alebo taká múdra, mne tá kniha nehovorí vôbec nič. Možno ju musím nechať odležať, ako marinované mäso a neskôr jej prídem na chuť, strávim ju a padne mi na úžitok.
Ale niekedy nemám žiadne zábrany. Čítam aj jem všetko, čo mi príde pod ruku. Cukríkové príbehy, filozofické úvahy, životopisy, detektívky, rozprávky aj telefónny zoznam aj cudzie diplomové práce. Všade je niečo zaujímavé. Neviem či je to dobre. Treba si predsa vyberať čo človek číta, môže mu to uškodiť, rovnako ako jedlo. „V každom prípade bezzásadovosť v čítaní je lepšia ako bezzásadovosť v jedení", to si myslí jedna moja kamarátka.
Prišla som na to, že predsa by som mala čítať knihy, ktorým nerozumiem, lebo z tých, ktorým rozumiem a spokojne pokyvkávam hlavou, ako múdro to autor napísal, tak tam sa nedozviem nič nové. Ale nesmiem zneistieť, ak mám pocit pri čítaní, taká úspešná kniha, len ja to neviem oceniť. Je celkom možné, že v mnohých knihách sú také hlboké myšlienky, že na ne nedovidieť, alebo možno tam ani vôbec nie sú. Požuť, prečítať a stráviť:)
