Bola to jednoduchá hra. Každé z detí sme sa snažili sadnúť si na stoličku, bol ich nepárny počet, takže na koho sa neušla, ostal v kruhu a zakričal: Stoličky, stoličky hýbte sa! Rozbehli sme sa ako mravce, strkali sa, chichotali a hľadali si novú stoličku. Hra sa opakovala, pokiaľ nás to neomrzelo.
Aj v živote je to podobné. Stráca sa síce detská rovnosť, niektoré stoličky sú zdanlivo dôležitejšie. Život, čas, alebo neviem kto, bez slov zakričí: „Stoličky hýbte sa !" Výmena stoličiek je náročnejšia, lebo so zmenou stoličky máme zrazu aj iné postavenie, čudné, veď stále sedíme:) Podľa toho na akej stoličke sedíme, mení sa naša rola a na rozdiel od detskej hry, neraz sa naše postavenie v hre - život, dramaticky zmení.
Prvé veľké trasenie stoličiek u mňa zapríčinila zamilovanosť. V krátkom čase i sukni som sedela na stoličke zamilovanej, presadla na odmilovanú, potom si odskočila na nevernú, zničená dopadla na oklamanú. Chápem sedenie na iných stoličkách lásky, viem prečo tak konajú, lebo som už na nich sedela. Niekto vie sedieť naraz aj na dvoch stoličkách, ale dlho sa to nedá, lebo spadne na zadok, tiež som vyskúšala. Rozvedenej, tej sa vyhýbam. Čisto teoreticky, lebo moja manželská už zapustila korene a nemienim ju nikomu dobrovoľne uvoľňovať, ale v najhoršom prípade, čo už, nebol by všetkým dňom koniec a časom by sa nejaká voľná našla aj pre mňa:)
V rodine má hra na stoličky niekoľko opakujúcich sa generačných obmien. Snažím sa nezabudnúť, ako sa mi sedelo na detskej. Spomeniem si, kývajúc sa na svojej pubertálnej, čo mi išlo na nervy na otcovej, či maminej , ktorá stolička bola pre mňa najväčšou oporou. Potom, keď si sadnem na stoličku s novou rolou, tak tie skúsenosti využijem a možno pridám aj niečo vlastné. Nánosy usadené rokmi na stoličkách zotriem ako mokrým vechťom, tie, čo sa mi nepáčili a snažím sa oprášiť tie dobré. Ťažko posúdiť, ktoré sú ktoré:) Jedno pravidlo by malo platiť v tejto vesmírnej hre život: „Všetky stoličky majú mať rovnakú hodnotu".
Stoličky, stoličky hýbte sa. Chvíľku je zmätok, jeden hore, druhý dole, nestrkajte sa, každý má svoje miesto. Nové osoby a obsadenie, ale hra stará. Dobre som si zapamätala ako zvláštne sa mi sedelo na stoličke mladej nevesty a akou oporou mi bola svokrina stolička rovnosti. Jasné, lebo svokra si pamätala, ako sa „jej" sedelo na nevestinej stoličke , aha, už ja sedím na stoličke v role svokry , stoličky sa rozkývali:)
Keď sa mi zdá, že sa dlho nič nedeje a sedím ako taká spokojná buchta, tak v duchu zakričím: „Stoličky, stoličky, hýbte sa", nech mnou trasie život". Potom sa chichocem, občas zúrim a nikto nevie prečo a to sa ja len tak hrám svoju hru so životom. A niekedy ticho sedím a pozorujem ako sa stoličky okolo nášho rodinného stolu obmieňajú, aj to je pekné.
