Robím sa, že neexistujú. Nepomáha. Čím viac ich odháňam, tým sú dotieravejšie. Držia sa ma ako kliešť, hryzú, sú schopné ma otráviť. Ťažko sa s nimi bojuje. Jediné čo na nich platí, je vysmievať sa im. Všimla som si, že ich to veľmi oslabuje, dokonca aj skrinka mení farbu z čiernej na pestrejšiu a veselšiu.
Moja mama, keď ovdovela, tak mi po rokoch povedala, vieš, mňa odvtedy, ako zomrel otec, nič tak neteší, ako predtým. To nie je pravda, že svet sa nezmení, keď umrie jeden z manželov. Zmení dokonca tak, že niekedy čas zastane, aj keď život ide ďalej. Skrinka má teraz veľmi čiernu farbu.
Niektoré moje kamarátky sú vdovy. Nemôžem za to, ale prišlo mi smiešne, akoby som počula, boli to dobrí muži, vedeli kedy odísť, ešte nie sú také staré, aj vdovské poberajú, aj deti už majú z krku, môžu si robiť čo chcú.
Z manželských povinností im ostalo akurát poliať kvety na hrobe. Urobia si prechádzku na cintorín, porozprávajú sa, požalujú. Nik im neodvráva a neskáče do reči. Ticho. Bolestné ticho. Niektoré si už chytili dobrý flek, hneď vedľa, ako v manželskej posteli. Čierna skrinka sa mení na zelenú s drobnými červenými ornamentami:)
Ja sa toho ani nechcem dožiť, len východisko z toho akosi nie je. Možno sa prvá poberiem ja, ako dobrá manželka. Môj muž, gentleman, možno povie, nech sa páči, Ty prvá:) Veď sa akosi zariadi a možno ešte aj terno urobí, ale jedno je pravda, nemôže to byť také ako predtým. Môže to byť lepšie, ale nie také ako bolo. Skrinka vyžaruje láskavé červené svetielko porozumenia.
S mojim mužom som už naozaj rodina. No, vážne, pôvodne to bol celkom cudzí chlap, keď sme sa brali a teraz po po, koľko rokov je to, tridsaťpäť, ježišikriste, nemám bližšieho človeka. Nahradil mi otca, brata, frajera, spovedníka, večného oponenta i priateľa.
Pevne stojím na zemi obidvoma nohami, pozerám sa z okna nášho domu na starú jabloň čo sme pred rokmi zasadili. Z kuchyne vonia jablčník so škoricou, idem ho vybrať z rúry, ešte prihorí, to by bolo hundrania:)
A vlastne načo potrebujem vedieť odpovede, čo bude, keď bude? Veď život je rizikový a vždy končí rovnako. Keď sa zrúti lietalo, tak prvé čo hľadajú je malá čierna skrinka, tam sú odpovede a vysvetlenia. Ja letím spolu s mojim mužom v letovej hladine života 65. Všeličo sa môže stať. Keď nás nich nevidí, chytíme sa za ruky, aby sme sa nebáli, ak by jeden z nás, let životom neprežil. Zatiaľ letíme bezpečne a chceli by sme doletieť ešte véééľmi ďaleko:)
