Prvé čo urobím, keď somv neznámom prostredí zistím, kde sú toalety, vecká. V uzavretom priestore aj núdzové východya hasiace prístroje. Istota je istota. Viem svoje.
Raz u nás doma v noci horelo. Chytili sav kúpeľni sušiace sa pančucháče od plynového bojlera. Hneď som vedela čorobiť. Všetko som zariadila. Veru. Iba otec sa nahneval, čo mu trhám cigaretuz ruky. „Chceš, aby sme vybuchli, kričím“. „Neblázni, nič už nevybuchne,keď horí“. Trochu som odbočila, ale kúpeľňa bola vedľa vecka, tak možno preto som si spomenula.
Najhoršie sa hľadá toaletav cudzom meste. Najmä, keď ju potrebujete nájsť v rekordne krátkomčase. Žiadna kaviarnička ani cukráreň na dohľad. Dofrasa je mi jedno, aspoňnejaký kríček. Čupnem si a hotovo. To je trápna situácia. Nemôžem predsaniekomu zazvoniť pri dverách, opýtať sa, môžem ísť u vás na vecko, poďakovať sa a ísť po svojom.
Keby tu bola nejaká inštitúcia,zdravotnícke zariadenie, možno tam. Zelený kríž. Nemal by byť červený? Lekáreň.Pomoc je tu. Sláva. Som zachránená od veľkej doživotnej hanby. Iba jedna pani pred okienkom. Zaokienkom pán lekárnik. Čo sa tá baba tak okúňa? Nech povie čo chce! Ja mať jejstarosti. Ona, čo nemôže?? Nemôže ísť na vecko. Ale ja musím!
Bol to bystrý a milýčlovek, ten lekárnik. Tu máte kľúče a choďte v pravo. Život bol zrazu znova krásny. Ále, neďakujte.V priemere ste tuto s pani akurát. Jedna nemôže, druhá musí.Srandista jeden zlatý. Ak prídem ešte raz do toho mesta, už viem kde mám bežať,lebo to už nie je cudzie mesto.
