Veď, keď som išla do školy, do prvej triedy, tiež som sa aj bála, aj tešila, ale najmä som bola zvedavá. Rovnako, ako keď som nastupovala do prvého zamestnania, či povedala „áno“, alebo odchádzala do dôchodku. Tie pocity sa stále opakujú , sprevádzajú ma celý život. Keď pre nič iné, tak zo zvedavosti je dobre prehupnúť sa do ďalšej etapy. Ale je pravda, že z tých prvých sedem rokov ťažím doteraz, z detstva. Niečo som si z toho obdobia ponechala na celý život a vyberám ako z vkladnej knižky, keď potrebujem.
Nemohla som sa dočkať, kedy už budem veľká. Budem potrebovať podprsenku, malovátka a nájdem si frajera. V skutočnosti 14 rokov, je náročné obdobie. Čím budeš? Križovatka. Kade? Tade? Ľakala ma červená farba ženskosti . Jedno leto bolo na kupku ťažko rozoznať či som dievča v trenýrkach, alebo chlapec. Zrazu o rok bikiny, pohadzovanie vlasmi a chlapci sa už so mnou nechceli len kamarátiť.
Dvadsiaty prvý rok. Dospelosť? Ja som si pripadala veľmi stará, keď som mala 28 rokov. Prestalo ma baviť to a tamto. Aj keď zmena vo mne, na povrchu nebola viditeľná. Kvok - kvok, mala by som sa asi zahniezdiť. Zaznel refrén a pomaly som sa prehupla do mladosti aktívneho života. Manželstvo, dieťa, práca, dom, záhrada, pes, priatelia. To len teraz sa mi zdá, aká idylka, ale vtedy, ešte toto treba a tamto urobiť a rýchlo a poďme. Ale je pravda, že to točenie obrátok na plný plyn malo svoje opodstatnenie, čas aj dôvod.
Zdá sa mi že niekoľko ďalších slôh som vnímala ako celok, bez refrénu. Verše sa jeden za druhým ukladali jednotvárne, občas nudne. To bolo asi najlepšie obdobie. Keď som let života vôbec nevnímala, je to čudné, ale tak sa mi to teraz zdá, možno preto, že som nemala čas a jednoducho som žila naplno a robila čo bolo treba a nepýtala sa prečo.
Okolo päťdesiatky, tak vtedy zaznel refrén, z ktorého som zneistela rovnako, ako v štrnástich. Ja by som si ten refrén nevšímala, ale moje telo si ho všímalo a zrazu to bolo vidno aj v mojej tvári, či v pramienkoch vlasov. Potom sa mi zrazu veľmi uľavilo, čo sa plašíš. Teraz budeš mladá stará. To tiež nie je zlé. A nemusíš si už každý mesiac robiť v kalendári červené bodky. Syn je už vychovaný, s tým už nič nenarobíš. Muža neprevychováš a neviem načo by to bolo dobré, psa už nemáš, záhrada je už len okrasná, veď ti je sveta žiť. 63 rokov preletelo rýchlo, ako prázdniny školákovi.
Každé obdobie v živote prináša zmenu. Ináč to nejde a okrem toho, bola by to nuda, možno aj únavné, keby sa nič nemenilo. Aj keď , občas by som si priala, postoj čas, teraz je to fajn. Treba to brať tak, ako príde a povyberať hrozienka dobrých pocitov z čoho sa dá. Nebabrať sa v starých spomienkach stojatých vôd a neľutovať rozhodnutia čo sme niekedy urobili, možno vôbec neboli také zlé, ako sa nám občas zdali.
Tohto roku som si uvedomila, že refrén zaznel nepríjemne hlasno a nástojčivo, dokonca bolestivo. No jasné, keď ho počujem už deviatykrát v mojom živote. Ako to bude ďalej. Ako, ako ?! Normálne, to bude. Ťažko povedať, ktoré obdobie je v živote najťažšie, najkrajšie. Detstvo, mladosť, dôchodok? Neviem. Najdôležitejšie je to obdobie, ktoré človek práve prežíva a potom nezáleží na rokoch. Obohratý známy refrén, sa opakuje. Môžem byť pokojná, v skutočnosti sa nič nezmenilo. Či 2x7, alebo 9x7. Jedine, to ma trošku ľaká, keď skončí pesnička a žiaden refrén už nebude, či sa začne nová. Som zvedavá. A možno sa stanem pesničkou:)
