Bola som dlhé roky predsedníčkou Študentského parlamentu mesta Poprad. Často k nám chodievali ľudia z neziskových institúcii, či by sme im nepomohli. Tešilo nás to. A nielen preto, že sme ako študenti radi išli kade-tade a nie do školy.Stretla som ho. Na zbierke "Deň krivých zrkadiel". Len čo ma zazrel, pribehol a postiskal ma. Jeho mohutné ruky ma objali toľkou silou, že som chvíľu nemohla ani dýchať." Ja som Mirko, ty si tiež prišla? Budeme kamoši?"" Ano budeme, budem rada tvojou kamoškou"" Ja mám rád Supermana.........Mohla by som pokračovať donekonečna. Bol proste úžasný. Vďaka nemu som išla aj na Liptov. Priznám sa, mala som strašný strach. Nebolo to ako inokedy. Deťom sme mali vymýšľať program počas procedúr ich rodičov a večer, keď sme boli všetci spolu.Mali takú radosť, keď sme sa s kamoškou prezliekli za Adelu a Pica a urobili im normálnu Superstar, dokonca to jeden otecko celé nakrúcal, takže sa cítili ako v televízii. Tá radosť v očiach nás doviedla k nápadu urobiť posledný večer karneval.Deti si už tri dni dopredu vyrábali za našej pomoci masky. Z ich pohľadov videl človek toľko lásky, že sa to ani nedá opísať.Som strasne rada, že som bola v roku 2006 v Liptovskom Jane v tom báječnom hoteli Avena. Ostanú mi nádherne spomienky, ktoré sa mi budú vynárať stále keď uvidím film podobný Václavovi:) Takých ľudí možeme iba milovať. Sú darom od Boha aj napriek ich hendikepom...A čo vy, mali ste tiež nejaké zážitky s týmto darom???Slniečka mojho života........Ďakujem im za to, že sú...
