Pravda je taká, že nič nevysielame, ale ani neprijímame, preto sa po svete prechádzame ako smädní žobráci, ktorí chcú byť milovaní. Priznať si to je veľmi ohrozujúce, lebo by sa nám mohol zrútiť domček z karát, ktorý sme si desaťročia budovali. Museli by sme si priznať, že naše vzťahy s najbližšími plávajú vo vzduchoprázdne. Sú bez obsahu. Pocítili by sme svoju skutočnú osamelosť. Po prvý krát by sme si priznali, že žiadni najbližší nie sú, lebo sme tam neboli pre nich ani pre seba. Až na malé výnimky sme nemali odvahu naozaj byť bez fasády. Nekonečný rad rolí od okamihu keď sa zobudíme. Hráme otcov , synov, podnikateľov, priateľov a ktovie čo ešte. Všetko to so sebou nosíme v jednej krči. Deň za dňom sa presviedčame, že nám nič nechýba, ako dôkaz používame argument, že aj ostatní žujú rovnako úboho. Toto je psychopatológia priemeru vyživovaná médiami a politikmi. Takto chorí sme ľahšie ovládateľní, lebo sme závislí. Veľké vystrašené deti. Vždy nám niečo chýba, tak si kupujeme autá a dovolenky. S námahou si musíme vyrobiť umelý svet, lebo ku ozajstnosti nemáme prístup. Sme ponížení služobníci úradníkov a reklamných agentov, ktorí si nechajú zaplatiť za to, že vedia čo je pre nás dobré. Tie autority potrebujeme, lebo sme nezrelí. Zmení sa to? Neviem. Je to aké to je. Možno by stačilo menej premýšľať a viac byť aj v takomto chorom svete. Vnímať jeden druhého so skutočnými obsahmi, pokúsiť sa prekuknúť nahromadené fasády. Samozrejme za predpokladu, že sa nám podarí odhaliť tie vlastné.
Miro Smolíček
