V odlesku, tých druhých neznesiteľných registrujeme svoje krivé ja. Malé ja, ktoré tieni život. Nekonečný, úžasný ako čistý opar zjavujúci sa teraz. Prekvapí prostou nádherou. Tečúca voda odkryje čo je - len je a to stačí. Nič sa nedá pridať, iba byť. Kolísať sa ako strom s vánkom. Každý list sa zapája do veternej symfónie. Všetky stromy spolu spievajú jednu tichú pieseň strácajúcu sa v dokonalosti. My ľudia máme slobodu byť oddelení a nedokonalí. Trápime seba aj iných, len preto aby sme sa raz mohli vrátiť z prostriedku nášho lesa. Blúdime a blúdime, hľadajúc cestu von. Raz sa zastavíme a jemne nadýchnime ihličia . Uvedomíme si, že žiaden les nie je dosť tmavý na to aby zabil pôvab suchého konára spiaceho medzi listami. Tieň je len svetlo, ktoré neregistrujeme priatelia. Skvelí blázni tancujú so svojimi tieňmi a tým im priznávajú podiel na skutočnosti. V tanci sa s nimi milujú. Hlavu zdvíhajú ku slnku odkiaľ padajú kvety. Blázni ich všetky márnotratne rozhadzujú medzi spiacich smrteľníkov, pretože každý kvet nás ticho volá ku životu.
Miro Smolíček
