Plán bol vyraziť okolo obeda. O 15:30 sme sa stretli pred internátom. O 15:45 sme sa rozišli, lebo na internete písali, že bude chladnejšie. O 16:00 už všetkých 10 ľudí chudobnejších o kožené a zimné bundy kráčalo smerom k ZOO.
Úvod patril 4 zdochnutým hyenám. Za 10 minút jedna zastrihala ušami, tak sme si vydýchli. O pár metrov ďalej sme už všetci nadšene trhali trávu a volali koňa Przewalského cica. ZOO má po dnešnom dni aj pokosené. Fotodokumentáciu robila hnedooká, najčastejšie na fotkách zachytila Invisables Invisibla, ktorý sa nachádzal v každej druhej klietke. Stretli sme veľa známych - paviánov, orangutanov a profesora z našej školy. Vlasatý sa ho pohotovo spýtal, ako by sa dal Eulerovský ťah využiť pre potreby ZOO (t.z. ako prejsť všetky cestičky práve raz a pritom všetko vidieť). Začala sa fundovaná debata, ktorá skončila pri pavilóne opíc. Informatici skonštatovali, že samice šimpanza tzv. šimpanzice by dlho pri počítači neobsedeli. Zjavne by im v tom prekážala zdurená zadná časť tela v čase ruje. S vedomím, že sa v niečom pozitívnom od nich predsa len líšime, sme pokračovali ďalej. Leopard sa neunúval, tak sme navrhli hnedookej, že ju vysoký prehodí ponad ohradu, za dve sekundy stihne nafotiť pár záberov a potom nám hodí foťák napäť. Nesúhlasila.
Naspäť sme sa rozhodli vrátiť skratkou. Viacmenej úspešne sme podliezli hrdzavú zelenú bránu a zisťovali škody na oblečení, keď sa za nami vynorilo asi 12-ročné chlápä a mutujúcim hlasom nám oznámilo, že 1) prechod cez bránu je zakázaný a 2) tá brána je predsa otvorená. Zahanbení budúci magistri pokračovali v ceste na pivo.
S priateľom som si večer sadla pod rozložitý ihličňan a rekapitulovali sme dnešné zážitky. Zdvihla som šišku zo zeme a darovala mu ju. Z lásky. Potešil sa, mysliac si, aký orginálny suvenír som mu zo ZOO priniesla. A okolo bolo plno šišiek...
