Rozlepila som oči. A ešte strašnejší škrek. Uvedomila som si, že nesedím v striebornom služobnom BMW, ale ležím na vŕghajúcej posteli na internáte, 11. poschodie, Mlynská dolina a na balkóne sa opäť pária holuby.
Vždy rozmýšľam, prečo práve ja mám to šťastie bývať na poschodí, ktoré je rovnako vysoko ako veža katedrály, kde normálne zvyknú holuby kopulovať. A takto to vyzerá kadé ráno na jar. Už si ani so spolubývajúcou nenastavujeme budík. Už som sa naučila vstávať o pol 8, hoci to pre mňa znamená hlbokú noc.
A čo je najhoršie? Ak ste už niekedy počuli ľúbostné "tokanie" mestských lietajúcich potkanov, tak viete, že ani zvedavé deti v puberte sa na to rady nedívajú. A počúvať to je ešte väčšia hrôza.
Vždy ráno teda so spolubývajúcou s privretými očami čakáme, ktorú to prestane skôr baviť a hodí topánku do sklenej výplne na balkóne. A riadnou silou, lebo tie potvory sa vôbec neboja. Keď ani to nefunguje, tak tá menej lenivá vstane a ide na balkón. Holub väčšinou čaká s vytrčeným zadkom na kraji balkóna do poslednej chvíle, až dokým nezdvihnem nohu a nekopenem do prázdna vďaka mojim optupeným ranajším reflexom.
Už štyri roky rozmýšľame. Tuho. Vačšinou pri umývaní balkóna. Prebrali sme už veľa riešení, väčšinou nepoužiteľných. Uvažovali sme najprv nad potkaním jedom, ale ja som pacifista a z balkóna máme zakázané vyhadzovať odpadky. Od motúzika z konzervami sme prešli až k rádiu s naladenou Tinou Turner, vždy sme však také lenivé, že sa radšej poprechádzame ráno na balkóne.
S prieteľom som tom prebrala už viackrát. Navrhol, že by som mohla kúpiť easy kartu, potom pokračoval signálom GSM... a potom som prestala počúvať (rozumieť). Ale myslím, že som prišla na jednoduché, lacné a účelné riešenie. Začnem si na balkóne chovať jastraba. Aspoň nebude toľko trusu :).
