Je nad slnko jasné, že ako je každý z nás originál, tak je s ním aj neopakovateľný plán. Potiaľ by to sedelo. Ale často žijeme v predstave a aj v strachu (my ako-tak veriaci),že čo ak sa netrafím do toho Božieho sna o mne? Čo ak sa nerozhodnem správne? Čo ak si z tých možností nevyberiem tú správnu?
Osobne ma ukľudnilo poznanie, že neexistuje jedna správnejšia cesta z dvoch. Vždy sa rozhodujem, aby som viac milovala, aby som bola milujúcejšou osobou. A rozhodujem sa v tom momente, na tej ceste, na ktorej sa nachádzam. Takže také vŕtanie, že keby som o päť rokov našla lepšieho chalana, manžela, rehoľu.... Hmm. Nemalo by obstáť. Najhoršie je podľa mňa neurobiť rozhodnutie. Báť sa urobiť krok vpred. S tým mám teda skúseností...
Boh nás nechce k ničomu dotlačiť. Dáva nám toľko slobody a priestoru, že sme z toho často dezorientovaní. Často sa pýta: "Čo chceš, aby som ti urobil?" Teda, zaujíma sa o naše túžby. Chce ich naplniť. Prakticky, ako povedal P. Mauredera, 3 odtiene jedného Božieho hlasu mi hovoria o povolaní: moja prirodzenosť, moje túžby a prostredie, v ktorom som. A ak pokoj, radosť a sloboda budú rásť, nehovor mi, že nie si na správnej ceste. Len ten, kto nie je prijatý, nerastie.
Takže o čo kráča? Čokoľvek si vyberiem, na akúkoľvek cestu sa vydám, som pozvaná k svätosti a môj osobný Boh bude stáť pri mne. No nejde o úžasnú slobodu?
Stačí len vykročiť....do života.
