17.12 celá happy, že som dostala od šéfa dovolenku a dokonca stíham IC-čko, nasadám do vlaku. Ešte taký malý detail, kým som našla svoj vozeň č. 1, ktorý ešte nebol pristavený. S niekoľkými splašencami sme behali a hľadali neexistujúce. Super, konečne zaujmem svoje miesto. Klíma nefunguje. No, čo už. Všetci sme takí upotení, kvapká z nás, čiže som totálne in. Pohli sme sa. Konečne. Tu zbadám za oknami čierňavu. Dvíha sa prach, vetrisko zúri, čiernota sa rozťahuje. Kocky ľadu veľké ako kockový cukor do kávy nenechali na seba dlho čakať. A my to všetko pozorujeme za oknami vlaku. netuším, že spoločne s naším vlakom smeruje na sever aj prietrž. Smejem sa nad hlásením meteorológov, ktorí ju nazvali "občasnými prehánkami". My sme prakticky v nej.
Stojíme v Piešťanoch. Na trati je zvalený strom, či niečo také. Nemáme elektrinu, dokonca vypli svetlo. Nik nič nevie. Pomaly pár ľudí vychádza na nástupište. Každý nervózne žmolí mobil, fajčí, prechádza sa. Nik však nič nevie. V našom vagóne nefungujú hlasové info, tak chodím k susedom vyzvedať. Že vraj tu budeme stáť možno aj hodinu...Tak priatelia, bolo to vyše 140 minút čistého státia. Svätá trpezlivosť. Tu sú už niektorí v družnom rozhovore so susedmi. Situácie zbližujú, zvlášť tieto. Sme na jednej lodi. Uväznení. Nemáme kam ísť. A neviem, čo s časom. Laptop má šťavu len na pár hodín. O 22.10 sme sa ocitli na stanici Považská Bystrica. Odtiaľ sa už nedá ďalej. Úsek medzi Považskou a Žilinou bol dosť spustošený. Popadané stromy, cesta nepriechodná. Celé osadenstvo sa presúva do náhradných autobusov do Žiliny. A potom? To nikto netuší. Sprievodkyňa sa snaží upokojiť miestami napätú situáciu, občas márne. Domov som sa dostala asi o 23,30. Pokračovala som autom, lenže to tiež žiadna výhra. Z 15 minútovky sa stala hodinka....ach jaj. Ale čo taký môj spolusused z Vranova nad Topľou? Úplne nám to zmenilo plány.
Bola som veľmi podráždená. Hlavne z toho, že aj keby som chcela, nijako to neovplyvním. Nechápem aký to celé malo vôbec zmysel v histórii ľudstva:) Jednoducho, dnes vyčíňalo počasie, ŽSR nestíhali a požiarníci mali plné ruky práce.
Prišlo mi až absurdné, keď som stála ešte o 24.00 v non-stop TESCU a natrafila som na výmenu smeny. T.j. všetky pokladne sa zatvárajú na 15 min. Požiarníci po celodennej makačke čakali na svoju žemlu a hundrali si popod nos, že keby aj oni na 15 min odstavili vodné kohútiky.
Veru, každý sa pozerá na problém zo svojej strany. Prakticky za veci, ktoré sa diali, nemohol nikto z nás a pritom sme v myšlienkach poobviňovali kade-koho. Seba nevynímajúc.
