Dnes som híkala takmer non-stop. Príčinou boli Tatry + balík perfektných ľudí included. Po prvé, cestou do Tatranskej Lomnice tak lialo, že som pokladala za absurdné, aby vôbec počas dňa vyšlo slnko. A vyliezlo v plnej svojej paráde. Po druhé, mojich bývalých kolegov som nevidela od februára, precestovali pár tisíc kilometrov, a nemohla som si ich nechať uniknúť. A ani neušli. Po tretie, majestátne veľhory. Človek sa nezmôže na slovo. A sýto zelené plesá. Jedna nádhera. Proste ako v rozprávke.
Zvládli sme Skalnaté pleso, Lomnický štít, prechod na Zelené pleso....až do Smokovca. Na trase pár ľudí stratilo svoje podrážky, každý to však riešil svojským spôsobom.
Cestou vlakom domov, som tak dumala, že ako sa ten dnešok fajne vydaril. Ráno by som ani neverila. Hľadela som do okna nášho kupéčka. Pred očami sa mi mihala scenéria hôr. Slnečné lúče vytvárali nádherný efekt v spleti mihajúcich sa vodných kvapiek. Ani najlepšie holywoodske techniky by toho neboli schopné. A zrazu dúúúúúha. Jedinečná. Taká dlhá ako celý Liptov. Ružovo-červené, žltkasté, modrosivé mraky zavesené na oblohe boli nezabudnuteľné. Moji poľskí spolucestujúci všetko kamerovali. Občas aj mňa aj ked ja mám od dúhy ďaleko :)
A posledný krát som dnes žasla nad divadelným skvostom v rámci Svätojánskej noci v Žiline. Až mi tuhla krv v žilách, keď sa na mňa rútili chlapíci s bičom na chodúloch.
Po dnešku sa zmôžem len na posledné "wau", ktoré bude mať zajtra svoje pokračovanie.
