Pôvodne sme si chcli rezervovať nejaké lacnejšie ubytovanie na známej pláži Diani beach pri mestečku Ukunda, niečo v druhej-tretej línii od pobrežia. Daniela nám ale (opäť) dobre poradila, aby sme si priplatili a rezervovali ubytovanie v prvej línii. Nejde o to, že by sme sa na pláž nedostali. Skôr o to, že daňou za lacnejší pobyt by bola štrapácia, ktorá by nás denne čakala pri ceste na pláž v podobe neodbytných miestnych predajcov.
Rezervovala som teda najlacnejšiu možnosť v prvej línii, hneď pri pláži. Fotografie boli nádherné a my sme sa nevedeli dočkať.
Po príchode na ubytovanie nás však čakalo sklamanie. Sme majiteľkami malého ubytovania na Slovensku a tak sme mali akú-takú predstavu o pomere cena-kvalita.
Rezervovali sme si apartmán s výhľadom na oceán. Ponúkli nám apartmán s výhľadom na bazén. Odmietli sme a po dohadovaní sme napokon dostali apartmán, kde výhľad na oceán zaberal niekoľko cm štvorcových.
V našej rezervácii sme žiadali spálňu s oddelenými posteľami a sieťkami proti moskytom. Obávali sme sa totiž malárie.
V našom apartmáne bola manželská posteľ, špinavé posteľné prádlo a roztrhané moskytiéry. Počas dvoch večerov sme ich pozašívali. Svetlo na schodoch nesvietilo, v kúpeľni podchvíľou pobehovali šváby a v kuchyni nefungovala rýchlovarná kanvica. Ak ste chceli použiť riad, bolo ho treba kompletne poumývať. Prvý večer sme nemali teplú vodu. Personál nám zabudol zapnúť bojler.
Napokon sme sa nejako dopátrali k tomu, že majiteľ je Ind a také hlúposti aké riešime my, on proste nerieši. Zmierili sme sa s tým, že cena je prestrelená a pozornosť, ktoré my dve venujeme hosťom, sa v týchto apartmánoch nenosí. Zamestnanci boli milí, ale ak sme od nich niečo chceli, prikývli a zmizli ako gáfor.
Ak sme si nechceli pokaziť celý pobyt, neostávalo nám nič iné ako rezignovať a poňať to po africky. Pole, pole... teda pomaly, kľud, pokoj. V Afrike predsa čas nič neznamená a veci treba brať také aké sú. Netreba sa zbytočne rozčuľovať, aj tak vám to nepomôže.
Bazén bol pre nás počas celého pobytu len prekážkou na ceste na pláž. Tá však bola úžasná. Obidve sme vodné živly. Namočili sme sa do polievkovo teplého mora doobeda a neboli by sme vyliezli, ak by nás nebol vyhnal odliv prípadne hlad.
Hneď v úvodný deň sme si šli tuk-tukom nakúpiť do supermarketu v neďalekej Ukunde. V exotických krajinách je to najbežnejší a pre nás Európanov vcelku atraktívny spôsob dopravy. V našom jedálničku patrilo hlavné miesto mangu.
Čoskoro sme pochopili aj dôležitosť prvej línie pri pláži.
Po okolí sa pohybovalo množstvo miestnych beach boys, ktorí čakali len na to, keď vyjdete z apartmánu. Tam sa na vás vrhali. Najčastejšie vám chceli predať čerstvé kokosové mlieko z orecha ktorý práve obrali z palmy.
Keďže sme však neposedné a chceli sme si pláž prejsť oboma smermi až kam sa dalo, zbaviť sa miestnych nebolo také jednoduché. Najprv sme si vypočuli historky o umierajúcej matke ktoré z posledných síl vyrezáva suveníry, a oni vás veľmi prosili, aby sme s nimi zašli do ich stánku a niečo si z jej produkcie kúpili.
Ak nemali stánok, boli naporúdzi iné metódy. Neúnavne nám opakovali, aké sme krásne a oni sa do nás na prvý pohľad zaľúbili. Títo poslední boli schopní chodiť za vami ako psíček aj celý deň. Nečudujem sa, že im nejedna postaršia Európanka uverila (hlavne ak sa jej nedostával dostatok pozornosti inde). Stretávali sme tak potom páriky, ktoré boli ťažko uveriteľné.
Naše pochôdzky boli o to podstatnejšie, že som na severnom konci pláže, resp. na susednej pláži Tiwi lokalizovala baobaby. Počas odlivu sme sa tam, čo najlepšie sa kryjúc pred slnkom pečúcim priamo nad hlavou, vybrali.
Po ceste sme narazili na rozvodnené ústie rieky Kongo. Naporúdzi bol – ako inak – prevozník. Nechali sme sa po jednej v štýlovom člne previezť na druhý breh, kde Nokia odrazu vyhlásila, že jej je neznesiteľne teplo, v momente mi zverila svoje veci a odkráčala sa ovlažiť smerom k odliatemu oceánu (čo nebolo tak blízko).
Nedbala pritom na to, že sa v blízkosti znenazdania zjavil hlúčik štyroch Masajov, tradične odetých vo svojich jasnočervených kobercových odevoch. Nebolo mi všetko jedno. Kmeň Masajov je známy nielen ako pastieri kráv, ale aj svojím výbojným charakterom, čo sa prejavuje nosením rôznorodých nožov a iných tradičných zbraní.
Zamierili rovno ku mne. Chceli mi niečo predať. Našťastie som si spomenula, že nikde nevieme zohnať pekné pohľadnice. Nokia sa medzitým vrátila a spoločne sme im vysvetľovali, čo by sme od nich vedeli kúpiť. Takto sme sa ich výborne zbavili (aspoň sme si mysleli).
O chvíľu sme boli pri baobaboch. Boli bez listov, opadané, lebo veď bolo obdobie sucha. V ošiali sme vyliezli na obrie konáre a objímali tučný kmeň. A tak keď sa zjavil ďalší miestny beach boy, trestuhodne ľahkovážne som mu podala moju zrkadlovku, aby nás odfotil. Na moje prekvapenie (a šťastie) nás aj odfotil a s foťákom neufujazdil.
Po ceste späť na nás už čakali Masajovia. Zo záhybov svojich červených odevov vytiahli ušmudlané pohľadnice odhadom z rokov osemdesiatych. Boli na nich fotografie tučných bielych turistov, užívajúcich si pláž Diani. Víťazoslávne nám ich ponúkli. Aj keď nerady, museli sme ich sklamať pokúšajúc sa im vysvetliť, že nie je našim úmyslom posielať z pobrežia Afriky pohľadnice s tučnými bielymi ľuďmi.
Náš hotel mal na pláži terasu s malou reštauráciou a tak sme sa mali kde naobedovať. Poobede nás opäť čakal príliv a bahnili sme sa v teplej slanej vode až do západu slnka.
V poobedňajšom čase prišla na pláž zvláštna skupinka. Vyzerali ako miestni, zjavne boli však ubytovaní v niektorom hoteli. Namočili sa do vody, ale iba v nej postávali. Nikto sa nenamočil viac ako po prsia a všetky prítomné ženy mali na hlavách kúpaciu čiapku.
Nechápali sme to a po určitej dobe to Nokia už nevydržala a oslovila ich, aby zistila, aký problém majú.
Išlo o teambuilding firmy z Nairobi. Ženy z kmeňa Kikujov (väčšina civilizovanej Kene sú príslušníci tohto kmeňa) majú tú smolu, že im nerastú vlasy. Nieže by žiadne nemali, ale majú len takú krátku šticu, ktorá nevyzerá veľmi pekne ani žensky. To vysvetľovalo, prečo sú v každom supermarkete medzi potravinami panely s množstvom príčeskov. A tiež, prečo tieto ženy vo vode nosia kúpaciu čiapku: nechcú si zničiť drahé príčesky.
Nikto z nich nevedel plávať. Pre nás nepochopiteľný fenomén. A tak sa Nokia ujala učiť jedného z nich, ktorý sa na to dal, aspoň splývať. Bola to náročná akcia, korunovaná neúspechom.
Ďalší deň nám z recepcie prišla ponuka výletu za šnorchlovaním - pozorovaním morského života na koralovom útese. Človeku, ktorý nám túto atrakciu ponúkal, sme veľmi nedôverovali. Napokon sme sa dohodli, že ak zjednáme cenu pod istú hranicu, skúsime to.
Zjednávanie sa podarilo a nasledujúci deň nás pred apartmánmi vyzdvihol minibus plný rôznorodých turistov. Cesta k morskému národnému parku Kisite pri meste Shimoni na juhovýchodnom cípe Kene trvala niečo viac ako hodinu.
Tu sme si počkali na čln, ktorý pojal celý minibus turistov. Vyplávali sme na more. Ostrov Wasini sme mali na dohľad. Na podmytom vápencovom pobreží, ktorého pôvod sa logicky javil ako odumretý koralový útes, rástlo množstvo baobabov. Nateraz sme sa však plavili do plytkých vôd živých koralov. V miestach, ktoré naši sprievodcovia vyhodnotili ako vhodné pre šnorchlovanie, sa k nám pridalo niekoľko delfínov. Boli sme nadšené.
Do mora sme skočili v tričkách. Vedeli sme, že žiaden opaľovací krém by nás neuchránil pred spálením na hladine. Hĺbka vody mohla byť tak 5 metrov. Podo mnou, celkom pri dne som znenazdajky zbadala známu skupinku delfínov. Chvíľu niečo ochutnávali z dna a vzápätí sa rozhodli vyplávať na hladinu. Zdvihli hlavy a plávali dohora priamo na mňa. Trvalo to len zlomok sekundy, keď som si myslela, že do mňa snáď narazia. Ale oni, zdatní plavci, ma ladne oboplávali a v mihu boli ďaleko od nás, vo vode tak nemotorných ľudí.
Delfíny o našu spoločnosť už zjavne nestáli a tak sme sa sústredili na koralové útesy. Mali sme šťastie, že tieto koraly boli živé a tiež, že hĺbka vody bola tak akurát (cca 2-3 metre), aby sme videli ich nádherné žiarivé a pestré farby. Vždy som si ako laik - nebiológ myslela, že v rozprávke Hľadá sa Nemo sú všetky scény aj samotné ryby prifarbené, nezodpovedajúce realite. Dnes viem, že to tak nie je. Tie farby sú skutočné. Videla som ich. Koraly rôznorodých tvarov a štruktúr hrali sýtymi farbami. Medzi nimi plávali ryby taktiež všetkých možných farieb aj vzorov. Ich farebnosť často kontrastovala s farbou koralov. Rozdiely boli také oslnivé, až som mala pocit, že ma z toho rozbolia oči. Občas sa zjavila nejaká raja.
Nevedeli sme sa nabažiť. Po čase sme zistili, že všetci turisti sú už na palube, čaká sa len na nás dve. My sme však ďalej tvrdohlavo pozorovali koralový útes, a tak sa naša loď pomaly začala vzďaľovať. Napokon sme rezignovali a doplávali k lodi.
Po hodine strávenej vo vode sme síce nemali spálené chrbty, ale zadky sme mali ako paprika.
Vylodili sme sa na ostrove Wasini. Tu nás čakal obed. Sedeli sme hneď vedľa poľského páru, ktorý sa z plodov mora na tanieri veľmi netešil. Následná prechádzka po dedine bola náročná, pretože teplota sa blížila k 50 stupňom.
Po ceste späť sa na loďke spievalo. Kenská národná pesnička bola všadeprítomná. Nokia sa ako vždy, keď počuje hudbu, neudržala na (spálenom) zadku a zakrepčila si s miestnym animátorom.
Späť do Nairobi sme sa rozhodli tentoraz z časových dôvodov letieť. Nízkonákladová letecká spoločnosť Kenských aerolínií Jambojet nás bezpečne dopravila do Nairobi. Kochali sme sa výhľadmi na vrchol Kilimandžára aj mesto, hneď vedľa národného parku Nairobi.
Zážitky z pláže Diani, plávanie s delfínmi, baobaby a farebnosť koralov ostanú hajlajtmi nášho pobytu vo východnej časti Kene.
