Začnem pozitívne, osadami či dedinami zachovalými vcelku alebo takmer v celosti. Nikoho asi neprekvapí Vlkolínec, Banská Štiavnica, Levoča či Bardejov, zapísané v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO.
Svetlým príkladom je aj Špania dolina, ktorá je pre svoju malebnosť, zaujímavú históriu a okolitú prírodu v lete „vybookovaná“ mesiace dopredu. O tú by som sa tiež nestrachovala, ide o pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, kde väčšina domov je pamiatkovo chránených.
V bežných sídlach sú však malé stavby málokde pamiatkovo chránené čo často spolu so súkromným vlastníctvom v rukách odrastencov socializmu či podnikateľského baroka (teda s povestným citom pre históriu a architektúru) predurčuje ich nešťastný osud. Iniciatíva je potom často na miestnych aktivistoch, petíciách a podobných aktivitách, nezriedka odsúdených na neúspech.
Nedá sa povedať, že by sme dnes v centrách miest a dedín na Slovensku nenašli zachovalé historické časti. Príkladom je Kežmarok, Spišská Sobota, Podbiel, Liptovský Ján, Svätý Jur, Polom (Hnúšťa), Kremnica či Banská Bystrica ale aj ďalšie mestá a obce s historicky obnovenými domami či už ľudového alebo meštianskeho charakteru. Pre porovnanie, v takom Španielsku či Taliansku sú také takmer všetky.
Slovenským príkladom s takmer kompletne zachovalou tradičnou architektúrou je tiež osada Bully pri Donovaloch. Zúrivý developerský boom Donovál napodiv nemal negatívny dopad na túto tradičnú osadu. Je to pravdepodobne zásluha lokálpatriotov, ktorí si medzi seba „nepustili“ ničiteľov tradícií. Klobúk dole.
Prekvapila aj Praha. Nie tá česká, ale slovenská dedinka pri Lučenci. S takmer kompletne zachovalou pôvodnou architektúrou a následnými prestavbami viac-menej zachovávajúcimi si tradičný charakter stavby ju s radosťou radím k výnimkám z bežných slovenských dedín.
Kaštieľ či kúria (na hornom konci obce oproti kostolu) by potrebovali obnovu. Pritom jedinými objektmi v tejto obci, ktoré boli hodné zmienky na Wikipédii, je klasicistický kostol a drevený domček márnice. Možno by nebolo zlé prehodnotiť túto stratégiu a chrániť miestnu architektúru v širšom kontexte.
Obcou s veľkým historickým potenciálom sú napríklad Markušovce (SN). Na stránke tejto obce je právom uvedené, že ide o perlu Spiša. Okrem dvoch zrekonštruovaných kaštieľov a letohrádku je tu aj gotický kostol a Markušovský hrad, ktorý sa dnes darí rekonštruovať dedičovi rodiny Mariassy. V registri pamiatok nájdeme v tejto historickej obci desiatky historických budov vrátane ďalšieho kaštieľa, viacero hospodárskych budov, kúrií, remeselný dom, ktoré sú prevažne v dezolátnom stave, na čom sa podpísal nielen zub času ale aj neprispôsobiví občania. Netreba byť historikom aby nám bolo nanič z toho ako odchádzajú takéto cenné stavby v históriou dýchajúcej dedine.
Niektoré obce si naopak robia reklamu čoby tradičné alebo ich za také mnoho ľudí pokladá, pritom už svoje čaro stratili zväčša dielom developerov. Takou je pre mňa okrem často skloňovanej Demänovskej doliny a Donovál aj obec Ždiar.
V Ždiari je množstvo drevených stavieb, do istej miery napodobujúcich tradičnú goralskú (alebo poľskú, vzhľadom na to že realizácia stavby či prestavby a aj drevo je spravidla dodávané z Poľska) architektúru, určenú predovšetkým pre turistov a ich pohodlie a teda má už od pôvodných učupených dreveníc s malými okienkami na míle ďaleko. Ako protiklad uvádzam chátrajúcu starú stavbu zo začiatku 20.storočia (penzión Tatra, na odbočke do Monkovej doliny). Na tento objekt bolo vydané povolenie k búraniu.
Nedobre sú na tom aj solitéry, opustené staré domy na poliach, v lesoch či popri cestách, ktoré nie sú v centre záujmu využiteľné na žiaden z bežných účelov. A tak sa rozpadajú popri kedysi prázdnych, dnes frekventovaných cestách svedkovia minulosti, často unikátne budovy, ktoré slúžili ako hostince, sýpky, mlyny, menšie či väčšie rodinné usadlosti roľníkov či drevorubačov (napr. huncokári v Malých Karpatoch).
Onedlho sa pridajú k tým, ktoré sa uchovávajú na starých fotografiách alebo dočasne, v našich spomienkach. Socializmus zničil mnoho starých stavieb (jeden príklad za všetky - bratislavská Vydrica), ale za posledných 30 rokov slobody nám naďalej miznú staré domy pred očami. Len z môjho okolia - vinohradnícky dom na Kupeckého ulici (Pezinok), už takmer úplne zaniknutý mlyn zo 17.stor. v obci Píla, už spomínaný penzión Tatra v Ždiari či rozpadajúca sa veľká drevenica na brehu potoka v Podspádoch.
V drvivej väčšine dnešných slovenských osídlení je najviac takých, kde sa už nachádzajú staré domy len ako relikty - osamele stojace, v horšom prípade so zničeným bezprostredným okolím. Ich stav je zlý, často takmer alebo úplne ruinálny, prípadne je stará nehnuteľnosť prestavaná na nepoznanie (Baťove domy vo Svite, prestavané domy - Matejovce, Šuňava atď).
Inde sú to hospodárske, priemyselné či sedliacke a meštianske domy. Určite poznáte mnohé takéto stavby okolo seba. U týchto objektov neexistuje pamiatková ochrana a mnohé stoja snáď len vďaka tomu, že sú na okraji záujmu verejnosti. V tomto smere by bolo potrebné začať edukačný proces už v školských laviciach, aby sa vytvorilo povedomie o význame zachovania takýchto miest. Inak sa pravdepodobne mnohé staré stavby stanú obeťou necitlivého prístupu majiteľa či starostu.
Tento blog je len smutným zhrnutím toho ako nám pramálo záleží na uchovaní genius loci, teda duchovnej hodnoty nášho životného priestoru. Bez ohľadu na činnosť pamiatkarov, ide o rozhodnutia na úrovni samospráv, mnohých súkromníkov (a tlaku ich financií), ale aj na úrovni rodín, postrádajúcich akýkoľvek zmysel pre históriu a krásu. Nie je to až také prekvapivé, keď si uvedomíme v akom prostredí sme vyrástli – či už sme boli panelákovými deťmi alebo sme deti stále trvajúceho developerského boomu – ani jeden z nich nedával šancu rozvíjať uvedený cit.
Kultúra je celkovo podvýživená a tak nie je možné dúfať v radikálne riešenia, ktoré by prišli od samospráv alebo štátu. A tak ostáva len dúfať, že hŕstka ľudí s citom nadchne ostatných, alebo že sa nájdu zahraniční investori (či uvedomelejší našinci pôsobiaci v cudzine sa vrátia domov), donesú trochu vkusu a financie a ukážu nám, ako sa aj staré domy dokážu rekonštruovať s citom a premeniť na pohodlné, moderné a zároveň stále historicky pôsobiace príbytky. Tak, aby sme ich dokázali oceniť všetci a všade kde sa to ešte dá.
