K tejto téme mám blízko, ale až projekt Chateaux po našom Jany Šturdíkovej ma primäl sa tomu povenovať. Ak by to malo pomôcť zachrániť čo i len jednu starú „barabizňu“, budem to považovať za úspech.
Za cennú považujem každú historickú stavbu, nielen kaštieľ, hrad, či kúriu, ale aj tradičný banícky, gazdovský, vinohradnícky či iný (prestavbami nezohyzdený) dom, starú staničnú budovu, hospodársky objekt ako sýpka alebo stará priemyselná budova a pod.
Rozhliadnuc sa po priemernej slovenskej dedine, či meste, laikovi často vôbec nenapadne, že by bolo potrebné niečo chrániť, že dnes už nemá čo miznúť. Vlastne ani je ďaleko od pravdy a nie je to len dielom socializmu, na ktorý sa tak ľahko hádže vina. Samozrejme, kontinuita bola prerušená a dlhoročné majetky rodín sa odrazu ocitli v rukách kolchozníkov či iných socialistických pohlavárov s povestným citom pre históriu a kultúru, architektúru aj umenie.
A tak počas 40 socialistických rokov chradli. Mnohé boli zbúrané alebo prestavané na „užitočnejšie“ využitie. Ak prežili, takmer určite ich dorazil podnikateľský barok 90. rokov s rovnako vytríbeným vkusom ako predošlá éra.
Je to o to smutnejšie, že už roky sa nadchýname španielskymi, talianskymi, holandskými či škandinávskymi mestečkami prípadne horskými dedinkami v Alpách. Obzeráme si nielen staré meštianske domy, hrady a kaštiele ale aj obyčajné pastierske kamenné a rybárske drevené domy či hocaké staré stavby, ktorých je v krajinách na západ od nás zachovaných (a zrekonštruovaných) oveľa viac ako akýchkoľvek starých stavieb u nás.
Vo vyspelých krajinách dokonca aj nové stavby viac či menej kopírujú typický charakter miestnych stavieb z minulosti. Na civilizovanom západe, severe a dokonca aj juhu sa staré stavby berú ako časť histórie a nie je to iba o tom, zapísať ich pod ochranu Pamiatkového úradu a zapichnúť pred nich tabuľu s označením Národná kultúrna pamiatka. Takéto tabule stoja na Slovensku aj pred rumoviskami.
Historická architektúra u nás, ktorú by sme dnes mohli obdivovať, tu už nie je alebo chátra, v tom lepšom prípade je prestavaná na nepoznanie. Česť výnimkám. Proces rozkladu vo väčšine prípadov aj naďalej trvá, stavby sa prerábajú bez akéhokoľvek citu k histórii a k miestu. Odpoveďou na otázku prečo (sa objekt zbúral, predal, prestaval na nepoznanie, chátra) je väčšinou „nebol pamiatkovo chránený“ alebo „neboli peniaze“.
Lenže skutočná odpoveď je iná: nemáme vzťah k svojej vlastnej histórii. Možno je to tým socializmom. Možno preto lebo ju neustále vnímame ako históriu uhorskú. Lenže aj to je naša história. Skúste sa spýtať Švajčiara z Zürichu, či sú mu ľahostajné história a kamenno-drevené stavby v oblasti, ktorá je historicky talianska napr. Val Bregaglia (nemecky Bergell) a bolo by mu jedno keby ich zbúrali?
A tak v dnešných typických slovenských obciach vás skôr ako obnovený historický objekt oslepí oranžový či fialový dom s bielymi balustrádami a s levmi na bránke. Vedľa neho zelený, polystyrénom zateplený, omietnutý, pôvodne drevený dom. Mix dopĺňa ligotavý socialistický brizolit.
Tento a nasledujúce blogy poukazujú na príklady starých stavieb rôzneho charakteru a veľkosti a ich rôzne osudy. Hlavne tie ktoré sú zanedbané alebo ich život visí takpovediac na vlásku, ale aj niektoré pozitívne príklady rekonštrukcií. Tie sú so štátnou (niekedy sponzorskou) podporou predovšetkým dielom nadšencov, bez ktorých by sme tu mali oveľa viac rumovísk ako tu dnes máme.
