Bol hlboký predvianočný socík. Vianoce boli sviatkami pokoja a mieru. Akokoľvek boli režimom podávané, vnímala som ich ako malý zázrak. Čas pred sviatkami som intenzívne prežívala. Žila som rodinnou idylou, vzájomnosťou a blízkosťou niečoho vzácneho, o čom som vedela, že je ilúzia. Ak pominieme Ježiška, čo nosí darčeky, Ježiša z Vianoc úplne vynechali. Ja som sa však tešila na prvý sneh, na zvuk zvonca a následné rozbaľovanie darčekov pod stromčekom.
Jediná zahraničná učiteľka na našej ZDŠ, Francúzka, pred sviatkami nakupovala v blízkej Viedni. Úkolovali sme ju rôznymi vecami, ktoré boli pre nás dostupné len v Tuzexe za bony, doláre alebo vôbec. Nosila nám skákalky (gumené farebné loptičky) či časopisy Bravo s plagátmi. Tieto položky boli hodnotnými aktívami, s ktorými sa na škole obchodovalo. Plagáty A4 šli po 10 korún, A3 (dvojstránka) po 20. Najviac ma dnes rozčuľuje, že sme si kupovali od Madam Prié aj igelitky (!) rozumej nákupné tašky, ktoré dnes nájdeš v každom slovenskom lese či potoku. Tie šli po 3 koruny.
Zapisovala som si, keď prvý raz nasnežilo. Ak mrzlo a sneh vydržal aspoň jedno popoludnie, povyťahovali sme sánky a boby a spúšťali sme sa zo sídliskového násypu pri garážach, keďže Podunajská nížina žiaden iný sánkovací kopec neponúkala.
Verila som v dobro, ale bála som sa jadrovej vojny medzi USA a ZSSR. Vtedy bolo úplne jasné, aké sú fakty, čo sa vo svete naozaj deje, kde sa nachádza naša krajina a ako na ten stav doplácame. Kubánske pomaranče boli jediné ovocie, ktoré sa nemuselo zháňať. V obchodoch mali jeden druh bieleho jogurtu a kým nezačali produkovať Slušovice, boli v ponuke 2 ochutené jogurty. Banány sa rozchytali pod pultom, na bežných kupujúcich neostalo.
V školskej jedálni si pamätám žuvacie hovädzie podošvy utopené v lečovom prívarku, s tarhoňou. Na dejepise sme velebili osloboditeľskú sovietsku armádu, memorovali zjazdy KSČ, na občianskej náuke sme dostávali propagandu o rozkvitajúcom ľudovo-demokratickom zriadení a nekalých praktikách buržoázie, na povinnej ruštine prikrášlené sovietske reálie.
Správy pozerali moji rodičia výhradne na ÖRF. Ja som zas fičala na hitparáde na Ö3 a amerických seriáloch na vyššie menovanej televízii.
Stromček sme mali vždy po strop, zväčša smrek, ktorý v panelákovom teple za týždeň opadal. Darčeky boli produktmi socialistickej plánovanej výroby. Občas teta uplietla do daru nástenné makrame z polyamidových vlákien Chemlonu Humenné, kde istú dobu pracovala.
Napriek socialistickým darom, od ktorých sa nedalo očakávať akékoľvek prekvapenie som bola súčasťou príprav v rodine, zdobila som stromček a bola som prinútená upratať si, povysávať, utrieť prach či vyniesť smeti.
Potom nastal ten vytúžený večer, keď rodičia nenápadne priniesli pod ozdobený stromček darčeky zabalené v socialistickom baliacom papieri. S plným žalúdkom som otvárala darčeky a pozerala neodmysliteľnú Popolušku.
Sen o najkrajších sviatkoch roka dnes v rodinnej vzájomnosti, dúfam – v pestrejšej (a asi aj komerčnejšej) podobe - zažívajú všetky deti. Ja tento sen o idyle, harmónii, vzájomnosti, ale aj jednoznačnosti dobra a zla, slobode či morálke, prežívam dodnes. V tejto dobe, ktorú označujeme ako postfaktuálna, sa žiaľ tie posledné menované hodnoty rúcajú a fakty, dobro a zlo sa relativizujú.
Preto dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme prejaviť účasť, načúvať, uznať a rozumne argumentovať. My všetci, kto veríme faktom, máme jasno medzi dobrom a zlom, sa predsa nevzdáme svojho vianočného sna.
