Trápi sa aj v tomto storočí. Smeruje na západ, ale pandémia a vojna ho oslabili.
Viaceré vagóny pribudli pred troma desaťročiami, aj ten náš, slovenský. Nastúpili sme na poslednú chvíľu. Ak by ho neboli pripojili k súprave, stal by sa vagónom piatej kolóny. My sme však vsadili na Európu a oni nás nechali nastúpiť.
Aj sme sa tešili. Aj nám je už dlho. Niektorí by aj vystúpili, iní by najradšej odpojili celý vagón. Radšej by šli na východ v súprave piatej kolóny.
Náš vagón sa túto jeseň naozaj tak trochu odpojil. Plnou rýchlosťou sa vrútil do ďalšieho tunela. Jeho dĺžka je otázna ale zdá sa, že bude dosť dlhý. Hádam aj štyri roky. V tuneloch sme v našej histórii strávili viac času ako v otvorenej krajine. Máme ich dobre zažité a mnohým neprekáža, že za oknom je tma a vzácne zdroje tunelmi odtekajú.
Nákaza preniká od východu už celé storočie. Na chvíľu sa zdalo, že sa vyliečime, ale ona sa opäť šíri, aj vo vnútri nášho vagóna. Ohrozené sú západné hodnoty, ktoré sme nikdy celkom neprijali. Dnes tak ako aj vtedy, hovoríme: sú to „ich“ hodnoty. Bojíme sa, že k nám pristúpi iná rasa, iná viera, iná orientácia.
Nevšímame si, že vo vagóne chýba personál. Údržba je chabá, do vagóna neinvestujeme, vybavenie je pôvodné. Náš Európsky vagón chátra. Vládne v ňom nepriateľská atmosféra. Ba čo viac, niektorí ho úmyselne ničia zvnútra. Občas niekto zatiahne ručnú brzdu v mylnom presvedčení, že je záchranná.
Pred nami sú výhybky, ktoré nás môžu zviesť do siete tunelov, tých štvorročných alebo aj dlhších. Tam výhybky končia, hrozí aj úplné vykoľajenie. Odtiaľ už niet cesty von. Veľa z nás si už nepamätá ten dlhý, štyridsaťročný tunel. A prežiť život v tuneli, to nie je nič príjemné.
