Moslimkou na jeden deň

Prechádzala somsa jedného krásneho chladného novembrového dňa centrom Viedne. Chodila som poobchodoch, zbierala si letáky z múzeí a pamiatok, skrátka obzeralasom, čo je vo Viedni nové, čo by asi mohli turistov, s ktorými Viedeňčasto navštevujem, zaujať. Všetci boli ako zvyčajne milí, priateľskí, ako to užu viedenských obchodníkov, čašníkov, či turistických informátorov býva zvykom. Vôbecsa nezdalo, že by im prekážalo, že som cudzinka, čo sa dá veľmi dobre rozpoznaťpodľa mojej nemčiny.

Pred obedom začaloakosi viac fúkať, čiapku som nemala. Zato šatku, ktorú som používala ako šáláno. Omotala som si ju okolo hlavy, pozrela sa do najbližšieho výkladu ako mipristane a pobavene si pomyslela, že s mojimi tmavými očamia vlasmi by so mňa boli celkom pekná Turkyňa. A potom to prišlo. Všimlasom si, že ľudia si všímajú mňa. Na ulici. Nie že by po mne zazerali, ale akosiviac ich o mňa zavadilo pohľadom. Zväčša akýmsi neutrálnym, prázdnym pohľadom,ale pozerali sa. Po chvíli mi to začalo byť aj vcelku nepríjemné. Vošla som dopredajne s kozmetikou, kde zvyčajne nakupujem. Predavačka ma obslúžila,ale akosi bez zvyčajnej prívetivosti, bez informácií o nových akciách.Začínalo sa mi to zdať akési zvláštne... Že by za to mohlo moje neúmyselnéprestrojenie?

Pobrala som saďalej podľa plánu. Ďalšia zastávka bol obchod s perami: Mont Blanc,Waterman, Stylo... Vošla som, začala sa obzerať po predajni, ktoré by vyzeralovhodne ako darček pre osobu, ktorej sviatok sa blížil. Zrazu sa ozvalo za mojimchrbtom chladné „hľadáte niečo?“ Niezvyčajne „smiem Vám pomôcť?“ či „môžem Vám niečo ukázať?“. Len obyčajné „hľadáte niečo“. Odpovedala som, že niea vycúvala z obchodu. Zamierila som do môjho obľúbeného sushi baru.Radšej som si šatku dala dole už medzi dverami. Nemala som ani najmenšiu chuťpokračovať v mojom neúmyselnom sociologickom pokuse. Čašník sa usmial,pomohol mi odniesť vetrovku na vešiak a spýtal sa čo si prajem na pitie.Bola som späť vo Viedni, na ktorú som zvyknutá, milej, priateľskeja zdvorilej.

Mne na to, abysom sa vrátila, stačilo zobliecť kus odevu. Lenže v tom meste žijemnožstvo žien, ktoré si síce môžu zložiť šatky, ale aj keby tak spravili, svojevlasy, oči, pleť a prízvuk neodložia. A verte mi, život v meste,kde vidíte, že síce ste slobodní, a nezávislí, ale stále druhotriedniobčania, nenaplní nikoho chuťou ho rozvíjať, stať sa jeho hrdým občanom.

Ťažko sa zrejme učí jazyk, keď vás domáce obyvateľstvo odbije vetou čo najmenej rozvitou. Áno, ono sa to povie, mali ostať doma, oni si vybrali tu žiť. Lenže oni si vybrali Európu, ktorú poznáme my, ktorú poznali z filmov, kníh a rozprávania. Nie tú, ktorú našli. A aká je tá, ktorú našli? Zoberte šatku, burku, páni môžu skúsiť známy model „šatky arafatky“ a choďte na prechádzku... Nebude sa vám to zrejme páčiť.