poslankyňa mestského zastupiteľstva Bratislavy, členka predstavenstva Bratislavskej organizácie cestovného ruchu, majiteľka cestovnej kancelárie Zoznam autorových rubrík: Cestovanie, Život v Bratislave, Názory
Cestovný ruch v niektorých Európskych krajinách neprežíva najlepšie časy. Ničí ho strach z terorizmu či migrantov. Na Slovensku je momentálne najväčšou hrozbou návrh zákona poslancov NRSR. Čuduj sa svete, tento krát opozičných.
Ako bude vyzerať naše mesto, záleží od každého jedného z nás. Na to netreba zobrať murársku kelňu a ísť opravovať diery v dlažbe. Ale zobrať raz za štyri roky občiansky preukaz a ísť voliť, áno.
Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Paríž? Alebo Londýn či Viedeň? Vedeli by ste vymenovať desať vecí, stavieb, chutí, vôní, hudby? Koľko by vám to trvalo? A teraz si predstavte, že by ste túto úlohu dostali o Bratislave. Ťažké? Je to najmä tým, že Bratislava svoje typické symboly a značky ešte len hľadá. Práve preto sa cez víkend v Bratislave konal nultý ročník Brand festivalu.
Bratislavské mestské zastupiteľstvo stráca schopnosť konštruktívne sa dohodnúť. Zasadnutia bežia do noci, prerokovanie jedného bodu trvá nekonečné hodiny a v poslednej dobe sa stáva dobrým zvykom že poslanci nestíhajú prerokovať schválený program. Škoda, komunálna politika má byť predovšetkým o hľadaní riešení pre obyvateľov. Práca poslancov mestského zastupiteľstva však v poslednej dobe (že by to súviselo s blížiacimi sa voľbami?) začína pripomínať skôr súťaž, kto sa prvý dostane pred kameru a dlhšie pred ňou zotrvá.
„Kontrola cestovných lístkov!“ Veta, ktorú asi nikto nemá rád. Prečo však aj ľudia, ktorí si poctivo kupujú lístky na MHD, vnímajú revízora ako triedneho nepriateľa? Pokutovanie čiernych pasažierov je nevyhnutná činnosť, kedy sa však konečne zastane niekto aj nás ostatných? Kto vyženie z dopravného prostriedku opitých a hlučných cestujúcich? Kto povie driemajúcemu bezdomovcovi, že smrdí?
Vysoký plot, protitankové zátarasy, ozbrojená stráž. Takto vyzerajú bezpečnostné opatrenia v okolí americkej ambasády priamo v srdci Bratislavy, na Hviezdoslavovom námestí. Mestské zastupiteľstvo dnes (27.3.) rozhodovalo o (ne)predĺžení nájmu pozemku pred budovou veľvyslanectva, odkiaľ by mal zmiznúť plot, autá aj zátarasy. Materiál bol z rokovania stiahnutý, vzniká tak priestor na hľadanie riešenia. To by malo smerovať k tomu, aby mohlo byť námestie opäť plne k dispozícii obyvateľom a návštevníkom bez rušivých prvkov.
Sťažujeme sa, že predavačky v nákupných strediskách sú neochotné, čašníci nevrlí, taxikári nepríjemní. K tomu všetkému neznášanlivosť, apatia voči okoliu, neonacizmus, konšpiračné teórie. Príčin by sme našli na desiatky. Ale jedna sa spomína akosi málo: ľudia si nevážia sami seba a z nášho správania sa niekam vytratila úcta k dobre vykonanej práci. To už sme tak zahľadení sami do seba, že neostáva čas a priestor na prejav úcty, uznania a vďaky?
Po ukončení turistickej sezóny by sa mala v Bratislave začať rekonštrukcia budovy osobného prístavu. Najvyšší čas. Súčasná budova je všetkým, len nie dôstojnou vstupnou bránou do mesta. Návrh architektúry a funkčného riešenia nového prístavu príjemne prekvapí. Paradoxne, tento výnimočný projekt sa stretol s nízkym záujmom verejnosti. Nezaslúžene.
Bezdomovci a žobráci žiaľ akosi automaticky patria ku každej väčšej svetovej metropole, nech sa nachádza na ktoromkoľvek kontinente. V Bratislave sa ich počet odhaduje asi na dve tisícky. Na európske hlavné mesto s počtom obyvateľov do pol milióna to nie je žiaden nadpriemer. Napriek tomu vnímajú obyvatelia mesta bezdomovcov ako pálčivý problém.
Poznáte to: skupiny turistov sa slimačím tempom presúvajú cez preplnené centrum mesta, všade sa zastavujú, ostentatívne zavadzajú a chcú si odfotiť aj tú natriviálnejšiu sošku v meste. Navyše, kvôli nim zdraželi prakticky všetky podniky v centre. Mesto je pre občanov a nie pre turistov. Aj takéto zaujímavé argumenty na adresu štátnej či mestskej podpory rozvoja cestového ruchu si človek občas vypočuje.
V Paríži sa tento rok na Silvestra stala zvláštna vec. Pod Eiffelovou vežou sa zhromaždilo približne 300 tisíc návštevníkov, aby tu oslávili Silvestra a privítali Nový rok. Na Champs de Mars ich však čakalo niečo, čo skutočne nečakali: NIČ! Žiaden program, žiadna hudba, ani svetelná show. Hlavné mesto Francúzska si už očividne tak verí, že si môže dovoliť pohŕdať stovkami tisíciek turistov. Paradoxne, práve takéto správanie môže byť šanca pre slovenské mestá.
So začiatkom adventu nám už tradične vyrástli v centre mesta dva vianočné stromčeky a pod nimi stánky vianočných trhov. Pre domácich milé miesto stretnutia s priateľmi či bývalými spolužiakmi pri pohári vareného vína. Vo väčšine veľkých miest však bývajú trhy aj lákadlom na turistov cestujúcich za predvianočnou atmosférou, či využívajúcich voľno počas sviatkov. Či náš koncept trhov v hlavnom meste je tým pravým orechovým aj pre zahraničného návštevníka, je však otázne.
Dramatický rozdiel medzi potenciálom cestovného ruchu v našej krajine a počtom zahraničných turistov je všeobecne známy fenomén. Majitelia reštaurácií a hotelov zívajú pri pohľade na voľné stoličky a neobsadené hotelové izby a smutne poškuľujú na červené čísla v účtovnej závierke. Aj priemerný lajk predsa vie aký čarokrásny a malebný je náš rodný kraj, len tí neprajní, nevzdelaní a nesvetaskúsení zahraniční turisti nás nie a nie objaviť! Alebo žeby bol problém niekde inde?
Bratislavské mestské hradby sú už dvanásť rokov zatvorené. Za ten čas sa táto 700-ročná pamiatka premenila na autentickú mestskú džungľu zarastenú burinou, kríkmi a stromčekmi. Minulý piatok sa na hradbách zišlo niekoľko desiatok dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli túto vzácnu pamiatku vyčistiť, obnoviť a iniciovali je opätovné sprístupnenie pre verejnosť.
Krásna zimná príroda, zasnežené hory, sneh vŕzga pod nohami, lyžiari a snowboardisti sa preháňajú po svahu, len pri nástupe na lanovku sa povaľujú papierové vreckovky... No fuj, to ich tí turisti nevychovaní nevedeli dať do smetného koša? Počkať, kde ten kôš vlastne je? Ahaaa, nikde... Romantika lyžiarskych stredísk na slovenský spôsob.
Imigranti? Diskriminovaní? Ale to snáď nieee.... Môžu predsa pracovať, slobodne sa pohybovať, chodiť všade kde chodíme my. Nikto im predsa nič nezakazuje, je to ich chyba, že sa nevedia začleniť do spoločnosti, naučiť jazyk, nájsť si priateľov. Štandardná argumentácia odporcov antidiskriminačných a socializačných programov. Znie to rozumne, ale má to jedno veľké ale, ktoré si človek ani neuvedomí, pokiaľ človek patrí k väčšine. „Rovnoprávne“ postavenie moslimskej imigrantky som si vyskúšala čisto náhodou.
