Slovíčko „ďakujem“ a uznanie toho druhého

Ak chcete mať radi svoju prácu, musíte si ju vážiť. A musíte vedieť a cítiť, že aj ostatní si vás vážia. Pocit užitočnosti a toho, že každý deň prinášate niekomu radosť alebo úžitok, je dôležitá zložka nášho života a duševnej rovnováhy. A keď vám práca tento pocit nedáva, zrejme ju nebudete mať rád a nebudete ju robiť dobre.

Dostali sme sa do akéhosi začarovaného kruhu.

Necítite sa hneď lepšie, keď váš zákazník (šéf / pacient / študent) okrem toho že zaplatí účet, aj poďakuje a pridá milé slovko ocenenia? Pri mojej práci turistickej sprievodkyne mi „prejde rukami“ veľa ľudí. Zahraničných aj našincov. Prakticky výlučne u občanov z Ázie a postkomunistických krajín sa stretávam so zvláštnym prístupom, a niekedy aj nahlas vysloveným názorom:

Keď raz niekto dostal za svoju prácu zaplatené, poďakovať či usmiať sa už netreba.

Zvláštne, však?

O finančných podmienkach väčšiny rádových zamestnancov sa denne popíšu stohy papiera (alebo skôr kilobajty textov). Pokiaľ ale predavačka denne nepočuje ani slovo uznania, nie je sa čomu čudovať, že spraví len nutné minimum. Že sa nebude snažiť o nič na viac. Veď to aj tak nikto neocení...

Žijeme v spoločnosti, kde podstatná časť zamestnancov má pocit, že na výsledkoch ich osemhodinovej práce nikomu nezáleží. Nikto to neocení, nikto si ich neváži. Nemôžeme potom očakávať, že takáto spoločnosť bude aj dobre fungovať. Asi už nikto potom nemá chuť vo svojom voľnom čase spraviť niečo pre svoje okolie, mesto, krajinu, spoločnosť, venovať sa komunitnému životu, stať sa dobrovoľníkom, pomáhať iným.

Agatha Christie, ktorá vyrastala v časoch viktoránskeho Anglicka, raz v jednom rozhovore spomenula, ako ju mama ako dieťa napomínala, aby si vážila služobníctvo, lebo prácu ktorú vykonáva, by sa ona tiež musela učiť roky. Bolo by zaujímavé, keby si jedného dňa všetci predavači, vodiči autobusov, pekári alebo smetiari zobrali voľno. Všetci naraz. Možno až vtedy by nám to opäť pripomenulo, že akákoľvek práca, aj zdanlivo jednoduchá (nevyžadujúca si práve diplom z Harvardu), má svoje opodstatnenie.

Keď už nevieme ovplyvniť zárobok väčšiny ľudí, skúsme aspoň ovplyvniť to, že budú mať zo seba a svojej práce lepší pocit. Môžete začať hneď zajtra od predavačky v novinovom stánku, ktorej poprajete pekný deň. Alebo od čašníka v kaviarni, ktorému s úsmevom poďakujete a prehodíte s ním zo dve vety.[/content>