Čoraz častejšie vzrastajú u našich pedagógov obavy z toho, ako zvládnu riadenie triedy. Dobre vieme, že deti v skupinách alebo jednotlivo, môžu spôsobovať problémy, ktoré ťažko zvládajú aj najskúsenejší pedagógovia. Niektoré deti sa správajú celkom slušne a prijateľne, avšak ak sa dajú dohromady s inými, a zhodou okolností sa vytvorí „vhodná konštelácia“, akoby to zrazu neboli oni. Správajú sa úplne inak.
Pedagógovia medzi sebou hovoria o tomto probléme, niekedy dosť „nezúčastnene“ akoby ich sa to netýkalo. Neradi si priznávajú, že aj im sa stáva, že nemajú situáciu v triede stále pod kontrolou.
Asi veľmi preháňať nebudem, keď poviem, že zvlášť alarmujúca situácia je v špeciálnych školách a detto vo variante A na II. stupni. Práve tam sa pri deťoch vytvára pomyslená „vhodná konštelácia“. Stretávame tam rôzne kombinácie porúch správania, pozornosti, hyperaktivity, či pridružených rôznych dyslexii, dyskalkúlii, dysgrafii, dyspraxii a ďalších dys... Aby toho nebolo málo, mnohé z týchto deti pochádza ešte zo sociálne znevýhodného prostredia.
Starší pedagógovia spomínajú na časy, kedy problémovému žiakovi, jednoducho jednu „vyťali“ a bol pokoj. Samozrejme bez strachu z nejakých sankcií voči ním, či už zo strany zamestnávateľa, rodiča, alebo inej verejnej, či štátnej autority. Tí mladší pedagógovia majú zasa ešte v živej pamäti, že sa doma neodvážili ani len naznačiť, nie to povedať, ak patrili medzi tých, ktorí od učiteľa jednu „výchovnú“ schytali. To preto, aby od svojich rodičov neschytali druhú.
Lenže časy sa zmenili, aj keď sa stále hlásime ku koreňom J.A.Komenského. Mimochodom tento pán, nám dáva vo svojich dielach poriadne lekcie z ľudskosti. Súčasťou nich, je aj metóda „cukor“ a „bič“. Napriek tomu, že sa hlásim k humánnej spoločnosti a odkazu J.A.Komenského, z jeho lekcií nám ostal už len „cukor“.
Sankcie, ktoré je dnes možné využívať v škole voči deťom, sú dosť obmedzené. Napriek tomu si mnoho pedagógov myslí, že akákoľvek autorita pedagóga je koniec koncov založená na predstieraní moci. No a takíto pedagógovia to majú preto ťažšie. Prečo? Pretože dieťa si veľmi skoro uvedomí, že pedagógove sankcie, možnosti sú právne obmedzené. Jednoducho tie hranice veľmi rýchlo nájde. Čoskoro odhalí aj pedagógove konanie, čím sa stane pedagóg bezmocným. Teda pedagóg, ktorý sa spolieha pri zvládaní triedy napríklad na opakované hrozby(vyhrážky), deti sa časom odvážia a nechajú ho nakoniec tie vyhrážky uskutočniť.
Deti však vedia, že ak sa pedagóg bude správať profesionálne a nebude chcieť riskovať svoju kariéru, jednoducho neuskutoční svoje vyhrážky, nehovoriac o tých najextrémnejších. Dôsledkom takého správania pedagóg stráca úplne „moc“ nad svojou triedou. Otázkou je, či chce, alebo či sa ešte dá ďalej v takejto triede pracovať resp. či chce takýto vzťah vzájomnej antipatie „pestovať“. Ak áno, kam to ďalej povedie, aký to má význam.
Sú však rôzne možnosti, ako sa k tomu nedopracovať a zachovať si akú takú duševnú rovnováhu, v tom lepšom prípade neskončiť rovno ako psychiatrický pacient.
Čo by sme teda mali robiť?
V prvom rade si musíme ako pedagóg vymedziť, čo je pre mňa problémové správanie. Ja som si to zadefinoval ako správanie, ktoré je mi nepríjemné. Je to môj, teda subjektívny, pohľad na danú situáciu. K tomu som pripravil 4 jednoduché pravidlá, ktoré má žiak v triede dodržiavať. Keďže ľudia sú jedinečné bytosti a učitelia tiež, to čo sa javí mne ako problémové správanie, inému pedagógovi pripadať nemusí ako závažný problém. Uvediem úplne najbežnejšie príklady zo školy:
vykrikovanie odpovedí žiakmi, na otázku pedagóga resp. dvihnutie ruky ak chcem odpovedať,
určitá miera tolerancie rozprávania v triede medzi žiakmi,
alebo sedenie úplne po tichu, určitá prípustná miera žartovania,
alebo nulová tolerancia k odbehávaniu žiaka z lavice z dôvodu napr. pitia vody, požičania si ceruzky, odbehnutie na záchod alebo vyhýbanie sa zadanej práci.
Áno, môžme povedať, že do určitej miery definovanie problémového správania, závisí na „pozorovateľovi“ čo už je, alebo nie je pre neho problémové správanie. Potom sú však aj omnoho vážnejšie situácie, ktoré už nie sú iba subjektívnym pohľadom napr. nadávanie učiteľovi, slovné urážanie či fyzické ataky, ničenie školských vecí, alebo vecí spolužiakov.
Druhá vec, ktorú je dobre urobiť, je preskúmať vlastné správanie. Preskúmať či moje správanie, teda ja sám, nie som tou príčinou problémov. Napríklad:
nevnímam urážku tam, kde tak myslená nebola?
nemám tendenciu zbytočne hľadať chyby v deťoch, nie som nespravodlivý?
nie je to skôr známka mojej neistoty, keď sa mi javí pokus žiaka o žart ako ohrozenie mojej autority?
nestanovil som nerealistické normy a teraz som frustrovaný z toho, keď tie normy nie sú naplnené alebo naplňované?
musím si uvedomiť na akej škole učím, pejoratívne povedané s akým „materiálom“ pracujem
nie sú moje normy alebo očakávania natoľko odlišné napríklad od iných pedagógov až sú z toho deti zmetené a vzdorovité, lebo nerozumejú čo vlastne chcem? Niekedy možno iba chcú oživiť nudnú situáciu alebo hodinu, keďže museli pred tým päť hodín sedieť „bez pohnutia“ v uzavretom priestore, v triede a oni sú žiaci s poruchami pozornosti a hyperaktivitou (ADHD).
možno ich správanie nie je práve úmyselné, ale vyplýva jednoducho z ich diagnózy. Následkom toho nepochopenia, môže vzniknúť v triede zmätok, odpor alebo rôzne posmešky, čo môže podnietiť k ďalšiemu nepredvídateľnému správaniu a následne k prehnanej reakcii pedagóga. A tak sa postupne dostaneme do bludného kruhu.
Lenže ako sa hovorí, každá minca má dve strany, a teda nie vždy je problém na strane pedagóga.
Na pedagogickej fakulte sme sa učili o rôznych metódach a technikách. K nim patria aj techniky, ktoré voláme techniky modifikácií správania.
O jeden z nich budem teraz písať.
Je to vlastne jedna z možnosti ako si pomôcť. Určite to nie je všeliek, ako sa hovorí „tabletka na všetko“. Hlavne pri deťoch a hodinách, ktoré pôsobia problémy bez ohľadu na to, aká hodina alebo aká trieda to je, ako je zariadená resp. aký učiteľ tam je. Skrátka pri deťoch, ktoré sústavne porušujú akékoľvek rozumné normy chovania. Dávajú to svojím správaním najavo. Táto technika vychádza z výskumov amerického psychológa Skinnera. Funguje za predpokladu, že chovanie, ktoré je spevňované alebo odmeňované bude pravdepodobne častejšie opakované, zatiaľ čo na druhej strane bude ustupovať chovanie, ktoré spevňované nebude.
Vyskúšal som to a funguje to.
Vyššie som veľmi v krátkosti opísal nejaké dva kroky. Tie by som chcel ešte zdôrazniť. Mali by sme teda veľmi zodpovedne zanalyzovať, čo vlastne skutočne ovplyvňuje správanie dieťaťa. Nemali by sme robiť unáhlené závery a mali by sme sa skúsiť pozrieť na konkrétnu situáciu z pohľadu žiaka. Sledovať správanie na úrovni triedy, ale byť si vedomí, že je veľakrát spevňované aj prostredím z ktorého prichádza, teda brať do úvahy celý kontext.
V ďalšom kroku si urobíme súpis spôsobov chovania, ktoré spôsobujú u dieťaťa problémy. Na druhú stranu alebo do druhého stĺpca si môžeme napísať, ako ja sám obyčajne na danú situáciu reagujem. Musí to byť ale veľmi konkrétne. Čo konkrétne mi vadí aký prejav, čo sa vlastne stalo. Musím to presne analyzovať. Nestačí napísať „drzé správanie“ alebo „rušivé správanie“. Možno vám vznikne dlhý zoznam. Časom určite zistíte, že mnohé veci sa opakujú tzn. aj vaše správanie a často aj vaše stereotypné reakcie.
Napríklad do prvého stĺpca si napíšete: Žiak vykríkne hlúpu odpoveď na otázku položenú celej triede. V druhom stĺpcibude vaša reakcia: Žiakovi hovorím, že ak chce odpovedať, nech dvihne ruku. Znova do prvého stĺpca napíšem napr.: Dieťa zdvihne ruku a znova povie hlúpu odpoveď. Učiteľ požiada žiaka, aby pred tým než odpovie, počkal, až bude vyvolaný atď.Pravdepodobne zistíte zo súpisu, že celá situácia je riešená našou reakciou: prerušenie výučby a pokarhanie. Žiak sa zasmeje, uškrnie, vrhne posmešný pohľad na spolužiakov alebo „vystrúha nejakú opičku“.
Ak dôslednejšie zanalyzujeme naše odozvy na problémové chovanie žiaka, môžeme v skutočnosti zistiť, že pre nich nie sú vôbec trestom, že ho vlastne neodstraňujeme, ale naopak upevňujeme ich nežiaduce chovanie. Jednoducho, to čo pedagóg vníma ako prísne potrestanie, žiak tak vôbec nevníma.
Ako som vyššie spomínal, je potrebné pochopiť celý kontext, teda aj prostredie, z ktorého prichádza žiak s problémovým správaním. Je možné, že mu v jeho rodine nevenujú žiadnu pozornosť a jediná možnosť ako získať pozornosť druhých je „zlostiť“. A teda, akákoľvek pozornosť, získaná hoci aj jeho rušivým správaním, ktorej dôsledkom je „zlostná“ reakcia pedagóga (v jeho ponímaní pozornosť), je pre neho lepšia ako žiadna pozornosť, resp. ignorácia. Ako pedagóg môžem práve svojou nesprávnou reakciou spevňovať ich rušivé správanie a dôsledkom toho sa stane takéto správanie pevnou súčasťou ich repertoáru správania. Teda, oni začnú byť presvedčení, že jediným spôsobom, ako získať pozornosť je vlastne sťažovať život iným. A v „pokročilejšom“ štádiu už nemusí ísť vôbec o vedomý úmysel z ich strany. Je to akési podmieňované správanie (ako „Pavlov pes“). Ak si odmyslíme hneď nejaké najagresívnejšie správanie, môže ísť napr. o „obyčajné“, ale neustále chodenie žiaka za pedagógom so žiadosťou o pomoc, aj keď v skutočnosti ju žiak vôbec nepotrebuje. Alebo napr. neustále donášanie nejakých klebiet, darčekov, odkazov, listov... Ak pedagóg uspokojí jeho nároky napr. zvýšenou pozornosťou, žiak sa stane viac neodbytný, až tak, že bude pedagógovi prekážať v práci s ďalšími žiakmi, a tým vlastne ruší celý manažment triedy.
Na druhej strane sú zase žiaci, ktorí sa javia ako odvážni a „tvrďasi“. Učiteľovi tykajú, zosmiešňujú ho, nadávajú mu, neposlúchajú ho, neplnia jeho príkazy, vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že sa správajú drzo a arogantne. Týmto správaním získavajú určitú mieru prijatia a pozornosti svojich spolužiakov.
Ďalší krok by mal byť súpis teraz už všetkých spôsobov chovania, ktoré by mali byť podporované. Tu si zas do druhého stĺpca napísať vlastnú odozvu, pri tak vzácnych chvíľach, keď sa takéto správanie vyskytne. Napríklad: Dieťa dvihne ruku bez vykrikovania, aby odpovedalo na otázku. Moja reakcia by nemala byť ignorancia, možno s dôvetkom pre seba, že aj tak „dá“ hlúpu odpoveď a tak pokazí dosiaľ celkom dobre prebiehajúcu hodinu, ale vyvolať ho a hoci povie hlúpu odpoveď pochváliť ho, že sa prihlásil bez vykrikovania. Pretože si môžem byť istý, že pri najbližšej príležitosti, v tom lepšom prípade až na ďalšej hodine, začne znovu vyvádzať a celý bludný kruh sa znovu začne. Teda je dôležité pochváliť, posilniť aj keď sa správanie podobá len čiastočne môjmu „vysnívanému“. Pretože ak to neurobím, žiak to bude s najväčšou pravdepodobnosťou čítať tak, že namiesto učiteľovej pozornosti mu to v skutočnosti prinieslo ignoráciu. Nereagujem napríklad na to, keď dieťa vykrikuje, robí nejaké „smiešky“ ale vyvolám ho keď sa potichu hlási. Ignorujem jeho hlučný príchod do triedy ale priateľský privítam keď príde možno ako-tak potichu. Jednoducho „utrúsim“ nejakú povzbudivú poznámku, keď spolupracuje.
Je to proces a recidívy určite prídu. Oplatí sa však vytrvať. Problémové chovanie neexistuje v nejakom vzduchoprázdne, je potrebné skutočne brať ohľad na všetky „sily“, ktoré v danej situácii pôsobia (žiak, pedagóg, prostredie...).
Čo však so správaním, ktoré nemôžeme ani pri najlepšej vôli ignorovať? Ide napr. o správanie, ktoré ubližuje, alebo ohrozuje iné dieťa, pedagóga alebo správanie, ktorým si môže sám žiak spôsobiť nejaké zranenie. Tu musím skonštatovať, že pedagóg nemôže dopustiť, aby takéto správanie nepriaznivo vplývalo na ostatných, pretože je tu reálne riziko, že sa stane vzorom pre ostatných. Hlavne vtedy, ak je vnímané ostanými, ako veľmi „pôsobivé divadlo“. Ak sa k tomu pripojí viditeľná frustrácia, hnev pedagóga alebo pozorovateľné „vyvedenie pedagóga z miery“ je dosť vysoké riziko, že sa celý manažment triedy rozpadne. V žiadnom prípade sa nepokúšajte „bojovať“ so žiakom. Pretože práve toto v prvom rade očakávajú. Dobre vedia, ako som to už vyššie popísal, že vy ako profesionál, máte veľmi obmedzené možnosti sankcii. Za to oni „môžu“ použiť všetky „zbrane“ vrátane fyzického ataku.
Tu skutočne nepomôže „kladné“ spevňovanie, ale je dobre využiť staré, rokmi osvedčené „vyhodenie“ žiaka za dvere. V momente „vyvedenia“ za dvere, stráca akúkoľvek príležitosť kladného spevňovania v podobe pozornosti „publika“. Dieťa sa bude chcieť čo najskôr vrátiť do triedy, lebo publikum skutočne potrebuje. Je mu dovolené vrátiť sa, až nazvime to, po dohode, že sa bude správať podľa dohodnutých pravidiel. Ak žiak dohodu poruší, musí znovu von.
Počul som námietky typu, že dieťa to bude baviť tráviť deň „prechádzaním“ tam a späť. Moja skúsenosť je však iná a to, že ho to „bavilo byť mimo“ maximálne 15-20 minút. On tu pozornosť („publikum“) jednoducho potrebuje. Je vhodné jeho pobyt mimo triedu doplniť kľudným pohovorom s učiteľom s priamym očným kontaktom. Žiak musí pozerať učiteľovi počas celého rozhovoru stále priamo do oči. Riziko však vidím skôr v tom, ak by dieťa ostalo za dverami samo. Vtedy ho nemáme pod dohľadom a teda môže prísť k nejakému úrazu, alebo môže jednoducho utiecť domov. Na druhej strane, ak s ním ostanem za dverami, žiaci v triede prichádzajú o výučbu a tiež existuje reálne riziko úrazu.
Preto je vhodným kompromisom, vytvorenie nejakej „izolačnej“ miestnosti, kde dieťa „odložím“ na určitý čas pod dohľadom pedagóga, ktorý má aktuálne „voľnú“ hodinu resp. ma môže načas zastúpiť. Časom žiak zisťuje, že ostávať mimo triedy napr. v miestnosti je nudné a teda pre neho nevýhodné. Pobyt mimo, ho zbavuje akejkoľvek príležitosti získať pozornosť. Ak sa žiak vráti naspäť do triedy, je tiež vystavený tlaku zo strany svojich spolužiakov, ktorí mohli v jeho neprítomnosti v kľude pracovať.
Myslím si, že je tiež dôležité rozoznať, ktoré dieťa ma najväčší vplyv v skupine a zamerať sa na neho. Ak si ho pedagóg získa na svoju stranu, obvykle sa pripojí aj zvyšok skupiny. Ak má celá skupina „rušivé“ problémové chovanie, je dobré ak sa takáto skupina rozdelí. Je potrebné jednotlivcom zo skupiny dávať v triede aj mimo nej rozdielne úlohy. Čo najviac jednajte s dieťaťom individuálne, jednotlivo. Ak si ich získate, skupinová súdržnosť sa oslabí. Stretávajte sa s deťmi, jednotlivcami čo najviac mimo „rámec“ školy. Pokiaľ je to možné, vyvarujte sa konfliktom s deťmi zo skupiny pred ostatnými členmi.
V biznise platia rôzne pravidlá, ktoré si vzájomne dohodnú tí, ktorí ho robiť chcú. Ak chcete urobiť dobrý biznis, spokojné sú obe strany, podľa vzoru: „moja výhra sa rovná tvoja výhra“. Nikdy nie moja výhra rovná sa tvoja prehra. Dojednané podmienky si obe strany naformulujú väčšinou do zmlúv, dohôd. Ako sa hovorí, dobre zmluvy robia dobrých priateľov. A zväčša ide o dlhodobo vzájomne výhodné partnerstvo. V biznise za akékoľvek svoje rozhodnutie nesiete zodpovednosť len vy. Či už je dobre alebo zlé, prejaví sa to určite na vašom biznise.
V čase, keď som veľa rozmýšľal ako motivovať žiakov k tomu, aby robili viac dobrých vecí ako zlých, prišiel som na jednoduchú vec, ktorú popíšem nižšie. Hľadal som vlastne ešte niečo, čo by vhodne podporilo vyššie spomínanú techniku modifikovania správania. Napadlo mi, využiť skúsenosti z biznisu, ale tak, aby to bolo výhodné pre obe strany.
Prvé čo som potreboval zistiť bolo, čo má pre žiakov „hodnotu“. Za čo sú ochotní zabojovať resp. čo je pre nich dôležité, za čo sú ochotní obrazne povedané platiť a čo je vlastne pre nich trest (sankcia), ak je im to odopreté. Keď som to zistil, navrhol som im urobiť dohodu. Dohodli sme sa na štyroch jednoduchých pravidlách. Každý žiak triedy ich dostal a nechali sme ich visieť aj na nástenke v triede. Pravidlá si môže, každý vytvoriť vlastné podľa podmienok v ktorých pracuje. Nemali by však byť zložité a nemalo by ich byť veľa. Pri dodržiavaní týchto pravidiel dostáva každý žiak jeden bod alebo :-) za jednu odpracovanú hodinu podľa pravidiel. Naopak pri jeho nedodržaní sa bod alebo :-) odrátava. Dohodne sa akoby „cenník“ vrátane sankcii v prípade nedodržania dohody (body sa odrátavajú). Napr. za 5 bodov odmena hra na PC. Útek z hodiny odrátajú sa napr. 4 body/hodina + sankcie, ktoré ukladá školský poriadok. Žiak robí rozhodnutia, za ktoré musí niesť zodpovednosť ihneď. Opakujem znova, musíte však zistiť čo najpresnejšie, čo je pre nich odmena a zároveň sankcia ak je im to odopreté. Samozrejme pri dodržaní všetkých etických a právnych noriem spoločnosti.
Možno budete namietať, že to nemôže ísť takto donekonečna, že dieťa musí samo chcieť, že iní musia...., že je to manipulácia, ...čo ak dohoda skončí, ale verte mi, že pri takýchto deťoch, často žiadne rozumné argumenty neplatia. O mnoho viac ako nejaký úspech, ktorý sa môže dostaviť niekedy v budúcnosti napr. tým, že bude dosahovať dobrý prospech v škole, ho zaujíma aktuálny úspech a prijatie v jeho najbližších „kruhoch“ (ako napr. kamaráti). Názory žiaka na to, čo je pre neho v danej chvíli dôležité sú veľmi, no povedzme podivuhodné. ...a pedagóg ako profesionál, má povinnosť doviesť žiakov k stanovenému cieľu. Zato je v prvom rade hodnotený svojimi nadriadenými, ale neposlednom rade aj žiakmi. Pedagóg je tak vystavený neustálemu tlaku medzi tým čo vyžaduje škola (zamestnávateľ), vo všeobecnosti možno spoločnosť, v ktorej sa pohybuje, a tým čo by chcel žiak.
Mnohé z vyššie spomínaných detí k tomu nemajú moc zmeniť svoje správanie z vlastnej vôle. Ich správanie je naučené, či už vedome alebo nevedome, v dôsledku nevhodnej skúsenosti z domu alebo z inokade, jednoducho preto, že im prináša nejaký žiaduci účinok. A keďže pedagógove prostriedky na dosiahnutie cieľov pri tejto skupine žiakov sú skutočné obmedzené, myslím si, že im nemôžeme brániť použiť túto techniku. Je to obrovský tlak a zodpovednosť, ktorému sú vystavení zo všetkých strán.
Tu je ešte dôležité na záver dodať, že počas dohody dostávajú žiaci nie len odmeny, ale aj pozitívne spevňovanie (ktoré „oficiálne“, nie je dohodnuté). Žiaci zisťujú, že teraz, ak sa správajú podľa pravidiel, pedagóg je im viac naklonený. Keď napr. ticho sedia a počúvajú, výklad učiva, niečo sa na nich určite „nalepí“. V triede je väčší kľud, dá sa vysvetliť nová látka. Pedagóg je tiež kľudnejší. Následne dostávajú lepšie známky. Ostatní sa k nim správajú priateľskejšie. Hodina je pre nich zaujímavejšia a rastie im sebavedomie.
Good Luck
