Po tom ako sme sa všetci štyria stretli na hlavnej autobusovej stanici Istanbulu (zážitok!), kde vás všetci výkrikmi a vyvolávaním presviedčajú, aby ste cestovali aj tam kam nechcete, zhodli sme sa na tom, že deň sa nachýlil a šanca na náš typický nocľah (v poli, lese, kriakoch) poklesli na nulu 50 km pred Istanbulom a stúpnuť môžu 50 km za Istanbulom. A keďže sa nám nechcelo hneď v prvú noc míňať ťažké prachy za hostel (nemali sme a nemáme pojem o cenách :D), rozhodli sme sa pre variantu s naším kamarátom kamionistom Metinom.
Zážitkom bolo aj samotné telefonovanie. Dohodnite sa po telefóne s niekým, s kým ste predtým diskutovali rukami nohami a zmesou anglických nemeckých a tureckých slovíčok. Našli sme chlapíka, ktorý ako-tak rozumel anglicky. Ten zavolal nášmu Metinovi a vysvetlil mu, že ho žiadame o nocľah (aspoň sme verili, že mu tvrdil niečo aspoň v tom zmysle, keď nás po telefonáte nasadil do autobusu (netušili sme akého a kam ide) a stevardovi (ktorý je tam bežnosť) povedal, kde nás má vyložiť.
A tak za niekoľko miliónov tureckých lír (stará dobrá tvrdá mena) viezli sme sa.. nevedno kam :) Vedeli sme len jedno. S pohľadom na Bospor pod nami..prvýkrát v živote vstupujeme do Ázie. Pokyn stevarda a výstup z autobusu. Vonku milión čakajúcich ľudí. Všetci sa ponáhľajú, vystupujú, nastupujú..
Neomylne k nám pristupujú dvaja mladí Turci, syn a synovec Metina. Srdečne nás vítajú a hneď pri nás stoja dva taxíky, ktoré nás vezú nevedno kam. Ázijská časť je už na prvý pohľad odlišná. Domy sú ešte viac nahustené na seba, strácajú sa hranice medzi jednotlivými obydliami. Ťažko povedať koľko domácnosti skrýva jedna budova. Ulice úzke, zákruty ostré a mnoho. Z fasád budov kričí chudoba.
Dôjdeme na miesto, víta nás Metin a cvaká za taxík. Zdraví nás a pozýva ďalej. Stúpame po ošarpaných schodoch medzi domami, ktorým často chýba omietka, prípadne je obitá či špinavá. Sem tam na streche satelit však nechýba.
Vstupujeme trochu nesmelo do bytu. Usadia nás s batohmi do obývačky. Vcelku prekvapivo dobre zariadená. Koberce, kožušiny, obrovský televízor, DVD prehrávač, pohodené mobily. Z vonku sa to naozaj nezdalo. Metin nám predstavuje svojich dvoch synov a dcéru. Komunikuje s nami najmä synovec, ktorý vie pár slov anglicky a trochu lepšie rusky. Bohužiaľ o dosť lepšie než my. Takže konverzácia je zložitá, ale o to zaujímavejšia. Manželka len neprívetivo ticho sedí.
Po chvíli rozhovoru je počuť od vedľa hádku a postupne sa zvyšujúci krik (Turci vedia kričať..), pobehovanie synov. Gokhan (synovec s ktorým sa medzitým stále rozprávame) nám naznačuje, že tu bude asi problém. Pravdepodobne sa nepáčime pani domácej (chápem, že sa jej tam nasáčkovala štvorica úplne chudzích turistov s batohmi. Úprimne.. ktorá európska domácnosť by to zniesla??). Gokhan nám vysvetľuje, že bude lepšie odísť, lebo Metin je občas veľmi prchký a že jeho rodina momentálne nie je najchudobnejšia, ale manželka nie je rada keď to tam niekto cudzí okukuje a ešte by sa taká správa rozniesla v okolí. A dve európske ženy tiež nie sú vždy devízou v konfrontácii s pani domácou.
A tak sa len potichu bez rozlúčky vyparíme von. Stretávame ešte mladšieho syna, ktorý nás vyprevádza so slzami v očiach. Je mu ľúto, že musíme odísť takto.. ale jeho prihovorenie sa u matky zjavne nepomohlo. Trošku vyplašení, so zvláštnym bezmocným a trochu nechápavým pocitom teda odchádzame s Gokhanom.
Až pri tejto pešej chodzi si všímame akou chudobnou a silne tureckou štvrťou kráčame. My sami s batohmi sme dostatočnou atrakciou pre domácich. V týchto končinách, kde žijú za minimálne peniaze vo fabrikách na európskej strane pracujúci ľudia, už turistov asi dávno nevideli. A modrooká blondína Turkovým očiam rozhodne neújde bez povšimnutia.Cítime sa trochu bezradne. Slnko dávno zapadlo a my hlboko v ázijskom Istanbul, okukovaní, netušiac kde to vlastne presne sme. Na hľadanie hostelu už neskoro a cesta späť do centra v tomto čase a rozpoložení by nás lacno nevyšla. Situáci hodná zážitku, veruže hej. A tak ako vždy v takejto situácii, neostalo nám nič iné, len sa spoľahnúť na „však čo, vždy sa to nejako vyrieši“.A veruže aj vyriešilo. A o tom ako sme strávili úžasný večer v pravej, chudobnej tureckej rodine s arménskymi koreňmi, s večerou hodnou váženého hosťa, hrou na hudobný nástroj, skvelým pokecom i nocľahom..a ako nám to všetko zariadil Gokhan a to napriek tomu, že sme si chvíľu mysleli, že budeme utekať oknom.. o tom nabudúce ;_)
