Bol to takmer prvý Turek s ktorým sme rozprávali. Bol kamionistom a zastal nám za bulharsko-tureckou hranicou. Boli sme dvaja. Chalan a holka. Srandovný pocit vliezť do kamióna Turkovi :) No veď čo sme o Turecku dovtedy vedeli..
Ani sme nevedeli ako a dali sme sa do reči. Volal sa Metin, bol z Istanbulu, býval v ázijskej časti. Ruky, nohy, anglické slovíčka, nemecké slovíčka, občas nepochopenie presného významu ale úsmevy všetko riešia :)). Takto sme diskutovali asi 3 hodiny, kým sme došli do Istanbulu. Občas nám zaspieval spolu s rádiom, či kazetou podmanivé a pôsobivé turecké melódie. Vcelku príjemná cesta, na to že je človek v cudzom aute, s cudzím človekom v cudzej krajine a nevie ako to tam chodí a už prvá nádherne sa týčiaca mešita vzbudzovala náznaky pocitov, že to tu nemusí "fungovať" všetko rovnako ako "u nás".
Metin nás vyhodil do megaistanbulskej divočiny rovno na štvorprúdovke, kde sa neostýchal odstaviť dvadsaťtonový kamión. Ukázal nám smer k autobusovej stanici, dal kontakt na mobil, že ak bude problém máme sa ozvať. Srdečne sme sa rozlúčili a poobzerali sa po tom veľkomeste s tesnou zástavbou a cestami kam len oko dovidelo.
"Mapaaa!!" Sme teda hodne trápny. Zabudnúť mapu Turecka hneď na prvom stope. V duchu som si strašne nadával. Veď som si hovoril .."odlož si ju, lebo ju zabudneš".. a pozri ho.
Čo sa však dalo robiť. Vybrali sme sa určeným smerom. Zrazu na nás niekto máva asi 200m pred nami. Niečím červeným, aj na sebe má nejakú červenú uniformu.
"No už len to nám chýbalo. Nejaká diaľničná polícia." Mysleli sme že na nás mávajú, lebo sme vystupovali na diaľnici a tam nemáme čo robiť. Chceli sme sa obrátiť a zdrhnúť. Pri chvíľke premýšľania však vidíme ako k nám človek beží. Čo teraz? Pozrel som lepšie.. "Ááá..veď to je Metin.. a nesie nám mapu!" A skutočne. Náš kamionista Metin na štvorprúdovke surovo odstavil kamión a bežal dvesto metrov k nám aby nám priniesol mapu. Trochu sme sa zahanbili, o to však vďačnejšie vystískali ruku a podruhykrát sa rozlúčili. Metin dobehol k svojmu kamiónu a teraz už naozaj odišiel.
Ešte chvíľu sme tam obarení stáli rozmýšľajúc na tým čo sa stalo. Haluz. Toto som proste nečakal.
Vlastne, byť v tom kamióne ja, vezúc nejakých európskych turistov..musím priznať, asi by som sa nevrátil.. veď to bola len mapa..
