Mala ten najúžasnejší úsmev na svete. Taký pri ktorom pohľad jej hlbokých žiariacich očí rozbúchavá srdce a roztopil by aj kus ľadu, keby bol medzi vami. Máte pocit, že v tom oakmihu čas spomalil plynúce sekundy, aby vám doprial dlhší pocit úprimne iskrivého pohľadu. Pohľadu z duše do duše, skrývajúceho obdiv, úctu a túžbu.
Túžbu po poznávaní sa, túžbu po pochopení, túžbu po načúvaní, túžbu po bezstarostnom spoločnom behu odnikiaľ nikam len tak pre radosť. Túžbu po spoločnom ničnerobení, túžbu po láskavom pohladení.
Tento úsmev Boh umiestnil do najkrajšieho tela s najkrajšími vlasmi. Nebolo ani tak dôležité, že bolo najkrajšie, ako to, že bolo jej. Telo bolo jedno s úprimnou dušou. Dušou, ktorá nerozmela mojej úplne, dušou ktorej som ja nerozumel úplne. Stačilo nám však, že sme sa svoje duše so všetkou láskou pochopiť snažili.
Jednoducho boli sme šťastní tak, ako si to zatiaľ neviem predstaviť.
Boh mi však povedal: „To by si mal príliš jednoduché, chlapče.“ Vzal ju, premenil na čistý, nádherne sa trblietajúci krištáľ a celo silou ju zhodil na Zem, kde sa rozbila na milión kúskov. Kúsky sa rozpŕchli po svete, a ako črepiny granátu sa zaryli do každej ženy. Do niektorej väčšie, do niektorej žiadne.
Niekedy vidím ten trblietajúci sa krištáľ v niektorých očiach. Bohužiaľ nie v jedných, a často mám možnosť pozerať len okamih...
