Ono také "buďme šťastní, aby sme boli šťastní" akosi nefunguje. Nie na úrovni najosobnejšieho prežívania svojho bytia. Keď je naša duša nahá sama pred nami. Takáto radosť zo seba, z druhých, z lásky dávanej, z lásky prijímanej, z obetovania sa, z toho že si nás ostatní vážia takých akí sme, že nás úprimne rešpektujú, vytvára pocit Šťastia. Šťastia, ktoré nebolo cieľom. Objaví sa len tak zrazu, nečakane.
Spoločenský rešpekt, úspech v práci, závisť ostatných, to že si ostatní myslia, že som šťastný, je len taký slabý odvar "šťastia". Áno. Možno ma to tešiť bude. Ale bude to stačiť? Budem šťastný? Možno sa vám taký budem zdať. Ale ste si istý, že vidíte do mojej duše?
A čo sa týka rozhovorov v električkách, či krčmách.. Nuž mali ste už taký osobný rozhovor v električke, pri ktorom sa vaše duše na seba usmievali a vy ste cítili, že vás ten druhý má rád už len z jeho očí? Po ktorom sa vaša duša vznesie a zaplaví ju taký divný pocit spokojnosti? Ja teda ešte nie.
Nuž, či si už privatizér, robotník, študent, novinár, či proste TY, otvor svoju dušu pre ostatných..pretože šťastie nie je cieľ, ale odmena.
Nechcem vám brať vaše predstavy o vlastnom šťastí.. prosím vás však, buďte k sebe samým úprimný.
