Ako keď si ráno oblečiekate šaty. Cítite, že cez hlavu si prevliekate tričko, a že sa dotýka vášho tela, ako aj topánky, ktoré vchlípli do seba nohu. Za pár sekúnd si však receptory "zvyknú" a vy si celý deň nespomeniete, že tie ponožky predsa priliehajú na nohu, a mali by sme ich cítiť po celý čas.
Životné situácie sú na tom podobne. Ako detičky nás fascinovali hračky, nové tvary, farby. V škôlke sme zistili, že existujú aj kamaráti a kamarátky, čo všetko sa dá urobiť z piesku. Časom nás ohúrilo vedomie, vzťahy i opačné pohlavie ;) Po gympli prišla vysoká škola, so všetkými novotami, o ktorých sme na gympli netušili.
Takto to ide ďalej a ďalej. Niečo nové nás fascinuje, niečo nové objavujeme. Je to fajn. Miestami aj zábava :)
Všetko má však tendenciu zovšednieť.
A to je predsa len škoda. Veď je toľko vecí, koré sme nikdy nechceli stratiť z pamäti! Úžasny obdiv, fascinácia a úcta k životu ako takému. Ku ktorého pochopeniu sa chcem priblížiť, ale milimetrové pohyby na maratónovej trati akosi nestačia, a tak ostáva len žasnúť. Moment, keď máte skvelý pocit zo svojich priateľov, ktorých ste práve potešili a oni vám za to poďakovali. To, že ste si kedysi dávno spomenuli "hej, mám sa vcelku fajn, mám čo jesť a mám skvelých ľudí okolo seba". Či chvíle keď ste sa tešili do školy, či práce..
No hej, po čase si proste takéto detaily prestaneme nejak intenzívne všímať. Vtedy je práve tá chvíľa, kedy je treba výjsť z tej pomyselnej, uzavretej nádoby v ktorej žijeme, a uvidieť náš život z inej perspektívy, z akéhosi nadhľadu, súvislosťami a skutočnosťami, ktoré chceli zostať nepovšimnuté.
Ja som sa tak minule zamyslel, keď som večer vyšiel zo školy, a neočakávane pršalo. Až som sa mierne naštval, že takto neočakávane zmoknem.. no keď som tak prechádzal medzi tými pravidelnými kvapkami, zrazu sa mi začali páčiť ako sa mihajú v žltom svetle starej pouličnej lampy. Ako mi stekali po tvári, a ako mi to zrazu nevadilo a dokonca som sa z toho tešil. Vtedy mi začali napadať myšlienky o úžase prírody (že to vôbec prší, a aký je to chytrý kolobeh), o človeku ktorého som minul s letmým úsmevom, o okolitých domoch starobylej pražskej zástavby, o rodičoch ktorí mi darovali život, o emóciach..aké vedia byť silné a odkiaľ sa berú. O tom, že kráčam na internát, presne tak ako týždeň predtým, rovnako ako týždeň predtým a týždeň predtým..len vtedy sa to nestalo.
Vtedy, keď som nežasol, a nefascinoval ma obyčajný deň.
