Na druhú stranu,bloger má predsa len do istej miery blogdušu (Ja tým nazývam to, čo by sme chceliaby ľudia o nás vedeli a dovnútra nás videli a poznali, alev reálnom svete nemáme najčastejšie odvahu alebo občas priestor či spôsob,aby sme to svetu ukázali, lebo sa (veľmi často právom) bojíme, že by smevyzerali ako idioti, keby sme to zrazu začali len tak vykrikovať.), ktorá užlen z princípu svojej existencie v rámci človekoduše nedovolíblogerovi nebyť samým sebou a vytvárať skreslený pohľad na seba samého skrzeblog. Pretože čistá blogduša (tá ktorá, sa nenechala oklamať inou časťoučlovekoduše či človekorozumom na nejaké špekulantské, narcistické čirozruchuchtivé ciele) sa chce vždy ukázať holá, úprimná a pravdivá.. vačšinouz nedostatku priestoru či pochopenia v životopriestore v človekodušiv človekosvete, kde sa „niečo má“, „niečo smie“, „niečo je hanba“ a „niečonie je in“.
No našťastie pre ňu(a v konečnom dôsledku aj pre človekodušu, ktorá je spokojná len keďvšetky jej súčasti dostanú priestor, aj keď to niekedy chce námahu alebo tobolí) v blogu sa ťažko určujú pravidlá a väčšinou spätná kontrola prebiehasamoudržiavacím mechanizmom prostredníctvom čitateľov. A dokonca ani nie vždyje potrebné súhlasné pritakávanie a pochvaľovanie a bohato postačuje i vzdanýrešpekt. Rešpekt pred názorom iného človeka, i pred človekom ako takým. Rešpektbez predsudkov schopný prejaviť snahu nazerania z iného uhla a ochotusa nad vecou zamyslieť a prípadne si z nového pohľadu niečo odniesťa nechať sa osloviť.
A tak myčitatelia a diskutéri (tak doležití pre blogera a jeho blogdušu,uvedomme si totiž, že nikoho iného nemá!) sa nesnažme z blogu nasilu robiťnoviny, odborný časopis, encyklopédiu či predpísanú ideologickú brožúrua ponechajme mu rozmanitosť, tak ako je to preň prirodzené odrážaťblogduše, ktoré jednak v žiadnom prípade netvoria jednostrannú konzistentnúskupinu a druhak v ešte žiadnejšom prípade neodrážajú naše postoje.
Citlivo takreagujme na slová a obrazy blogduše, lebo ak tá zhodila brnenie odstupu aodľahčenosti a masku bezchybnosti a zdanlivej slobody a my jejzasadíme úder rozžhaveným mečom priamo na odhalené miesto.. trafili smebolestne a zraňujúco.. a úplne by stačila otcovská facka „synu, takto predsa nie je, pozri ako to vidím ja“.
No, niežeby somobjavil Ameriku, ale o to ako ste si (dúfam) všimli ani nešlo. Jednoduchoa prosto len robím svoj blog blogom. Prozaicky s príchuťou poézie sovšetkou úprimnosťou a bezvýznamnosťou ako si ozajstný blog zaslúži. A tovšetko (nielen) na počesť 365 dní SMEblogovania s vďakou SMEblogu avšetkým čitateľom, ktorí boli i neboli ochotní čítavať moju blogdušua necítili pritom náznaky posmešného pohŕdania.
