Bola to len brigáda. Pre zahraničných turistov bola pripravená stopovačka po meste. Plnili rôzne úlohy, hľadali odkazy..proste zábavnejšia forma prehliadky mesta.
Dostal som úlohu bezdomovca. Ošúchané nohavice, vychodené číny, teplý sveter v prostred leta, kabát a klobúk. Čas som mal tráviť na lavičke na námestičku. Úlohou turistov bolo venovať mi nejaké jedlo a za odmenu som im odovzdal odkaz s inštrukciami.
Nasadil som prevlek, divne mi v ňom bolo, ale zároveň akosi pohodlne. Mohol som sa rozvaliť, nemyslieť na to že sa zašpiním. Omrzelo ma sedenie, tak som si ľahol. Ako statočný houmlesák, predsa. Pri mne igelitka, jedna vystrčená ruka a skrčené hohy, aby som sa do lavičky vošiel.
Začali chodiť ľudia. Jední si ma nevšímali, druhí pokukovali očkom, ďalší čumeli, iní ma obchádzali. Neviem, čo sa odohrávalo v ich hlavách.. možno som nebol presvedčivý, možno som bol primladý, možno som bol proste divný, možno som bol bezďák..
Chvíľami som sa bál, že ma vyhodia páni v rovnošatách z protiľahlého hotela, a keď prechádzalo policajné auto, radšej som sa posadil, dal dolu klobúk a tváril sa akože nič.
Dorazilo ma však niečo úplne iné. Pristavil sa skutočný bezďák. Otrhaný, smradľavý, opuchnutý.. V igelitke mal banán a dve prázdne pivove fľaše.
Prisadol si, začal si niečo rozprávať popod nos, vypytovať sa. Tváril som sa neutrálne, veď som nechcel aby mi kazil moju úlohu! A ešte k tomu páchol.. Keď videl môj nezáujem, zdvihol sa so slovami, že každý má právo na súkromie. Vytiahol banán a podával mi ho so slovami "Tady máš kamaráde, víš ja sladké nejím, nedělá mi dobře." Čumel som jak teľa na nové vráta. Nechápal som..
Nedal sa odbyť, musel som si ten banán vziať. Spýtal som sa, či nie je hladný. Prikývol, že je. Dával som mu keksy, ktoré mi dali anglickí turisti. On však sladké nejedol.. a tak som ho nepresvedčil. Na to sa rozplakal, zamrmlal si popod nos. Že všetko pokazil.., že všetko zbabral.., že to ľutuje. Pozrel ešte na mňa, a keď videl, že nemám odvahu ani len prikyvovať, odkrívkal pomaly preč stále vedúc tichý monológ hladkajúc pivovu fľašu.
A ja som tam ostal nehybne stáť s párdňovým zamasteným banánom.. ako taký banán.
Strhnutím prevleku som sa rýchlo z dažďa opäť vrátil do tepla vyhriatej izby. Izby, ktorú mi vyhrialo šťastie.., rodičia.., náhoda.. Z izby, z ktorej môžem veselo pozorovať ako prší na tých hnusných.. mokrých.. bez dáždnika..
