V ten večer, celkom isto, prišiel do mojej izby Boh. Osobne. Vtedy som nevedel, že je to on. Za prvé som ho vôbec nepoznal a za druhé sa ani on neráčil predstaviť. Až časom som pochopil, že to nemohol byť nikto iný. Videl ma ako tam postávam pri okne a trpím. Videl ako nemám na práci nič iné ako fajčiť jednu za druhou a ako tápam v zbytočných ilúziach. Ako dlho tam asi stál, kým som si ho všimol? Musel všetko počuť. Mal som oči, no nevidel som ho nimi. Na to aby som ho mohol vidieť, ma on uvrhol do tmy. No neuvidel som ho hneď. Stál som uprosterd javiska bez jediného diváka. Oproti mne sa z tmy vynorila žena. Moja bývalá priateľka. Podišla ku mne. V rukách som držal sivú, živú hmotu. Trblietala a hmírila sa . Natiahol som ruky a podal som jej ju. Bola to láska. Ktorú som si nerozvážne privlastnil. Vzala si ju a zmyzla. Neskutočne sa mi uľavilo. Puto medzi nami sa v tom momente pretrhlo. Žiadna bolesť, žiadne trápenie. Sloboda. Vykúpili ma ňou z utrpenia. A vtedy prišiel On. Boh. A Objal ma lúčom svetla s nádychom modrej farby, pamätám sa. Perleť. Mierny chlad. Okamžité poznanie. A duša, o ktorej som ani nevedel, že je, že žije vo mne, že ja SOM nie ja, ale ja SOM, prehovorila skrze moje ústa. Ona ho spoznala. Vedela s kým hovorí. Ja, ten dovtedy spiaci nie. Prebudila sa v tom oslnivom lúči dopadajúcom na mňa zhora a pozdvihla k nemu svoju tvár. Na ten okamih sa kúpala v Jeho sláve.“Nie! Bože, Nie! Ja ešte nechcem žiť tento život! Nie som naňho pripravený!” - kričala duša.“BUDEŠ!”Jediné slovo. Počul som Boha. Hlas hlasov. Samo Slovo ku mne prehovorilo.Aby ma pozvalo do svojej vinice. Svetlo sa vrálilo, vystúpilo naspäť. Tma do, ktorej som bol ponorený sa akoby vsala do obrazu prítomnosti mojej izby. Stál som pri okne a v ruke dohorievala cigareta, ktorú som si zapálil pred tým, než som si všimol, že nie som v izbe sám. Kvapky potu na čele, zrýchlený tep, doslova vytreštené oči. Lapal som po dychu, z očí mi tiekli slzy. Samé vytriskli. Tak ako som bol, vybehol som v okamihu z izby, z bytu, z domu, von na ulicu. Nedalo sa ostať stáť na jednom mieste. Nasadol som do auta a letel nočným mestom bez jedinej uchopiteľnej myšlienky. Ako rozvýrený piesok na morskom dne lietalo mi hlavou.. ani neviem čo. Ani neviem ako sa mi podarilo doraziť pred domom jedeného človeka, ku ktorému som vtedy ako aj dnes prechovával veľku dôveru. Aj keď nemohol rozumieť všetky slová, čo som mu v tej rýchlosti vravel, pochopil o čom hovorím. “Gratulujem.” - povedal. Bol to prvý človek, s ktorým som hovoril v tomto mojom živote. Moje prvé slová. Všetko pred tým, bol len spánok. Olovený spánok ducha, z ktorého prebudenie je len v poznaní a moci Boha. Človek sám to nedokáže. Lebo vzrast, dáva jedine On. Odvtedy vždy keď vypisujem nejaký formulár a je v ňom kolonka: dátum narodenia, mám chuť napísať onen mrazivý októbrový deň. Lebo nie je dôležitý dátum narodenia, dôležitejší je dátum prebudenia
